Okrem nášho redakčného zhrnutia najlepších albumov roku 2023 by som rád poďakoval členom redakcie za excelentné fungovanie približne od jarného obdobia minulého roka, od kedy Bes začal byť skutočne aktívnym webom. Mimoriadne prínosné boli články Blutkriega o domácej scéne, ale tiež mravenčia práca našich redaktoriek Amantie a Devany, ktoré mi pomáhajú pripravovať nedeľné novinky (tie po sviatočnej pauze prídu znova, nebojte sa). Špeciálna vďaka patrí aj Mythagovi za grafiky, ktoré môžete vidieť aj v tomto článku. Dúfam, že rovnako budeme fungovať aj v roku 2024. Nuž teda pozývam vás k čítaniu toho najlepšieho, čo sme stihli vypočuť v našom podivnom hudobnom svete.
S.
Výber toho najlepšieho, respektíve toho najlepšieho z toho, čo som mal možnosť si vypočuť je pre mňa vždy celkom náročné. Najprv som si myslel, že albumom roka bude nový Marduk a ich Memento Mori. Skladba Shovel Beats Scepter mi takmer odkopla dekel do príkopu vo vedľajšej dedine. Na tento album som bol po uvedenej piesni poriadne nadržaný, avšak po viacerých vypočutiach celku mi príde, že Shovel… je strop albumu a ostatné skladby vôbec nekopú tak, ako som očakával. Po posledných albumoch od Peste Noire som k novému EP nemal veľké očakávania. Už to síce nie je gansta-ns a navrátil sa k svojej staršej tvorbe (viac francúzskych melódií z obdobia stredoveku a renesancie), ale nejaké prevratné dielo sa nekoná. Ďalším (možno len momentálnym) sklamaním je aj novinka od mojich obľúbencov Primordial. Album How it Ends ma doteraz neoslovil, avšak priznávam, že podobne som to mal aj s predposledným Exile Amongst the Ruins, ktorý si ma získal až po živom vystúpení. Rovnako na domácej scéne ma neoslovil návrat v podobe nového albumu Immortal Hammer. Úprimne ma to nudilo. Teraz už prejdime k tým najlepším nahrávkam za uplynulý rok. Keďže „väčšie“ mená neoslovili, prichádza rad na undergroundovejšie kapely.
Najlepšie nahrávky roka podľa mňa priniesol koniec roka, kedy 1. decembra vyšiel nový album nemeckého pagan black metalu Heimdalls Wacht. Táto skupina stojí akosi v ústraní sociálnych sietí a jej existencia a aktivita sa dohľadáva na ich oficiálnom webe. V rámci západného undergroundu si nesú Heimdalls Wacht akýsi kultový status a hudobne ide o atmosferický black metal s poriadnou dávkou melancholických, až depresívnych nálad. Nový album Mystagogie – Lieder voll Ewigkeit vydali s odstupom siedmych rokov a štvorica Herjan, Saruman, Winterheart a Teja pripravili naozaj kvalitný materiál. Na novom albume pribudli dvaja noví speváci – Wiborg a Sarolf a treba dodať, že vokálne časti sú zvládnuté veľmi dobre. Inštrumentálne je album na vysokej úrovni, oceňujem najmä dobre nazvučenú basgitaru a gitarové riffy už tradične prinášajú tú očakávanú melanchóliu, tak príznačnú pre Heimdalls Wacht. Mimochodom pojem „mystagóg“ pochádza zo starovekého Grécka a išlo o osobu, ktorá zasväcovala do mystérií a kultu.
Ďalším top albumom, ktorý vyšiel na sklonku roka je industriálny a dosť podivný black metal s názvom My Skin is Multicam a ich nahrávka Gardarike. Pôvodom ide o ruskú dvojicu, ich pobyt je však nie úplne známy. Keďže ide o ľudí z prostredia militant zone, tak navštevujú frontovú líniu pod ukrajinskou zástavou, kde strieľajú putinových zombíkov. My Skin is Multicam už zo zvojho názvu napovedá, že tematicky ide o hudbu, ktorá sa venuje militantným témam a ináč to nie je ani na albume Gardarike. V úvode vás môže zaskočiť dosť hardcorová pasáž (niekoľko breakdownov nájdete aj ďalej v albume), ide však o východoeurópsky black metal s príchuťou industriálnych elementov. Na albume nájdete kopu anti-putinovských textov, či už v skladbe Terrorist State alebo RuSSentiment. Album točím už niekoľko dní vkuse, skvelá jazda!
Po dlhých ôsmych rokoch vydala v čase zimného slnovratu nový album aj poľská pagan/black folk metalová zostava Biały Viteź. Novinka s názvom Tam, Gdzie Odlatują Kruki sa od debutového albumu posunula v produkcii o niekoľko levelov vyššie a je to pre mňa jeden z najočakávanejších albumov za posledné roky. Oproti predchádzajúcim nahrávkam ide o jednoznačné pritvrdenie a môžeme tu cítiť aj jasný rukopis Mscislawa, ktorý je dobre známy z kapiel Abusiveness, či Blaze of Perdition. Pomoranská trojica tentokrát vsadila na menej ľudových nástrojov, tie sú prevažne zastúpené v samostatných akustických skladbách. Zvuk albumu je na veľmi vysokej úrovni a celkom isto môžeme hovoriť o najlepšom albume roka v pagan metalovom žánri.
Myslím, že v našom zozname nepadol žiadny názov split albumu, ale u mňa je jedným z favoritov práve split album z dielne Werewolf promotion. Ide o spoluprácu troch kapiel Stworz/Krajiny Hmly/Jassa a novinka nesie názov Sny Zmory. Napriek mojím obavám, že W. zo Stworz pri svojej veľmi aktívnej produkcii vyčerpá hudobné nápady, ide z jeho strany o nadpriemerný materiál, veľmi chytľavý a rezký. Slovenské Krajiny Hmly sa rovnako nenechali zahanbiť a prišli so skladbami, ktoré sa štruktúrou mierne odlišujú od doterajšej tvorby, čo považujem za výborné oživenie. Jassa ako zástupca východoeurópskeho black metalu len potvrdila svoje kvality od posledného albumu, ktorý bol venovaný ako pocta charkivskej black metalovej scéne. Výborný split album o to viac teší, že sa kvalitatívne nestratila ani účasť Slovenska.
Mythago
M8l8th jsem se dlouho a úspěšně vyhýbal, přestože mi je náš šéfredaktor v minulosti několikrát doporučoval. Dříve mi na nich vadil hlavně specifický zpěv, který opravdu nemusí sednout každému, a nedal jsem jim tak nikdy pořádně šanci. To se ale změnilo s letošní novinkou Nekrokrator a já si tak mohl konečně vychutnat desku s podobným nádechem (byť v rámci instrumentální složky daleko méně bohatou) jaký má hudba mých oblíbenců Nokturnal Mortum. Já tu ruskou patetičnost v black metale mám prostě rád a tady se mi jí dostává v míře vrchovaté.
Novinka Hexvessel Polar Veil mě probudila z delšího pisatelského spánku (recenzi si můžete přečíst zde), a to už samo o sobě něco vypovídá. Hexvessel sice bylo vždy folkovým až psychedelic folkovým uskupením, které výrazně vycházelo z hudby kontrakultury 60. let, nicméně v často okultních textech a disharmonických melodiích posluchač mohl tušit určitý black metalový nádech. Ten se plně projevil právě na nové desce, na níž se hlavní tvář kapely Matt McNerney nejvíce přibližuje své blackové minulosti (a částečně i přítomnosti v podobě The Death Trip), byť způsobem ne zcela klasickým. Výlučné využívání čistého zpěvu i pomalejší tempo dávají vzpomenout na Ofdrykkja, jejichž desku Gryningvisor jsem v roce 2019 také zařadil mezi to nejlepší z daného roku. Nazvučení a pomalá až střední tempa dávají zároveň vzpomenout na skandinávský black metal 90. let a v kombinaci se skvělými okultními a přírodními texty tu tak máme desku, která nejenže umí oživit ducha minulosti a vyvolávat příjemné nostalgické pocity, zároveň přináší také něco nového a unikátního s jasným rukopisem, který je možné nalézt i na předchozích žánrově výrazně odlišných deskách tohoto finsko-britského uskupení.
King Gizzard and the Lizard Wizard na našem webu možná překvapivě (vzhledem k jejich výrazně odlišnému žánrovému zaměření oproti Besu) nezmiňuji poprvé (dříve v letošní jarní Mímoho studni), nicméně tentokrát je jejich přítomnost v tomto shrnutí dle mého zcela opodstatněná. Tihle australští blázni dokáží skákat mezi žánry tak přirozeně a často, že by člověk takřka nemusel poslouchat nic jiného, aby si naplnil jakékoli hudební potřeby. Od psychedelického a progresivního rocku, přes boogie rock, jazz, elektro až k letošní druhé návštěvě thrash metalových vod. Běžně tomuto subžánru příliš neholduji, ale KGLW dokáží na Petrodragonic Apocalypse přistupovat k jinak značně vyčpělému žánru s novou perspektivou, která je příliš lákavá na to, aby člověk desku ignoroval. Kapela zde hojně využívá svého klasického progresivního přístupu a deska tak je bohatá na časté změny tempa i metra, netypické melodie, využití elektronických prvků, skladby dosahující i délky 10 minut (aniž by nudily) a pravidelné zvolňování a výrazně rytmické pasáže připomínající třeba Tool. Po stránce textů se sice jedná o trapnou ekologickou agitku na téma „spalovací motory jsou špatné, áááno?“, nicméně tenhle drobný nešvar nijak neubírá na originalitě a vyspělosti hudební stránky. Doufám ale, že příští rok se konečně dočkám blackového alba z dílny KGLW.
Čestné zmínky
Letošních novinek jsem sice s největší pravděpodobností většinu prospal a budu je jako vždy dohánět ještě příštích pár let, ale najde se několik málo desek, které bych rád zmínil, byť bych je neoznačil za desky roku – ať už z důvodů nedostatečné kvality nebo prostě proto, že jsem jim z různých důvodů nevěnoval dostatek poslechů na to, abych o nich mohl smysluplněji napsat a obhájit jejich místo v tomto souhrnu.
Mí finští oblíbenci Tenhi po 12 letech konečně vydali novinku Valkama, o níž jsem si myslel, že už se jí jednoduše nedočkám. Možná i kvůli tak dlouhému čekání, byla má očekávání vyšponovaná do neúměrných výšin a já si tak novinku neužil tolik, kolik by si určitě zasloužila. Stále se však jedná o velmi kvalitní a bohatý melancholický, severský folk, který nemá příliš konkurenci.
U folku zůstaneme i s Mattem Elliottem, jež tenhle rok vydal The End of Days, kde i nadále pokračuje ve svém brutálně depresivním dark folku. V kontextu jeho diskografie se sice nejedná o nic výjimečného, stále jde však o nadmíru kvalitní desku, kterou jsem od jejího vydání protočil nesčetněkrát.
Nakonec se ještě vrátím do vod black metalu, a to skrze Árstíðir Lífsins, kteří 21. prosince vydali nové EP Hermalausaz. Z data vydání je patrné, proč jsem tuhle desku nezařadil jako regulérní příspěvek – neměl jsem prostě dostatek času na poslech. Nicméně tohle islandsko-německé trio se mi postupem času zažralo pod kůži a zařadilo se mezi má nejoblíbenější blacková uskupení. Z těch 2 poslechů, co jsem s novinkou zatím strávil, soudím, že v blízké době se na tom nebude nic měnit.
B.
Začnem rovno zhurta tým najlepším z najlepšieho tohto roku. Táto nahrávka sa už na našom webe ocitla a to tu, keď som ju recenzoval. Nejdem sa teda nejak opakovať, kto má záujem prečítať si dopodrobna moje dojmy z nej, tak si môže tú recenziu otvoriť, ale inak tu ja spomeniem len toľko, že toto kanadské trio zložené z ľudí z Gris a Sombrés Forets spravilo úchvatnú nahrávku a ukázalo, akým spôsobom sa dá robiť atmosférický, emotívny black metal s moderným zvukom a krásnou produkciou bez nejakého zbytočného pátosu. Black metal nemusí byť len ušušťaný bordel, alebo sladké rockové spievankovo. Ordalie točím dookola od júna a stále ma to neprestáva baviť. Tento pocit som pri novej nahrávke nemal už dávno, schovajte si svoje uchrchlané DSBMká bez nápadu o troch riffoch, toto je učebnica emotívneho black metalu.
Ostanem v podobných vodách. Heretoir vnímam ako jednu z top vecí na post-blackmetalovej scéne na svete a ich nový album som netrpezlivo očakával. V zásade ide presne o takú hudbu, akú by si poslucháč predstavoval, keď sa povie „post-black“: je to melodické, s čistou produkciou, vieme tam nájsť čisté spevy, má to melancholickú až depresívnu náladu, shoegaze, vie to byť miestami sladké s rôznymi rockovými rytmami a akustickými vyhrávkami… no však nie nadarmo je to kombinácia post-rocku a black metalu. Čo ma trochu na Nightsphere ale zamrzelo je, že z piatich piesní sú dve v podstate ambientné plochy, namiesto ktorých by som určite privítal kľudne i len jednu plnohodnotnú skladbu. Poslucháč sa takto nemôže ubrániť pocitu, že je toho materiálu akosi „málo“.
Meno bude pravdepodobne väčšine neznáme, lebo tu ide o novinku aj v kontexte kapely ako takej. Pozadie však bude zrejme známejšie, nakoľko za týmto stojí gitarista z kapiel ako Amenra, či Oathbreaker. A je to cítiť, z Predatory Void páchne Oathbreaker na hony a nie len z hudby, ale aj zo spevu, pôvodne som si myslel, že tam spieva tá istá speváčka, čo však neplatí. Je to pomalšie, menej emotívne ako Oathbreaker, ale má to svoj špecifický šmrnc a vlastnú tvár, ponechávajúc si tú belgickú hardocorovosť typickú pre tamojšiu scénu.
Túto zvláštnu podivnosť sledujem už pár rokov. Teda, nie je to zas až taká podivnosť akú by si človek pod pojmom „podivnosť“ mohol predstaviť, ale je to skutočne veľmi unikátny black metal, ktorý niekedy skrátka monotónne bije, potom sa do neho pridajú píšťalky ako v nejakom folku, potom sa zas zmení na čosi iné… Má to veľmi silnú vlastnú tvár, skvelú produkciu a naozaj dobrého speváka. A takisto opäť ukazuje ako rozdielne vedia znieť veci aj v rámci jedného subžánru – hoci nepochybne aj Heretoir aj Fluisteraars možno nazvať post-blackom, tieto dve veci od seba nemôžu byť ďalej. A kým prví spomínaní rozhodne oslovia skôr fanúšikov moderných odnoží black metalu, Fluisteraars si nepochybne získa priazeň aj u tých konzervatívnejších.
Čestné zmienky
Tu určite treba spomenúť velikánov Austere – austrálsky DSBM kult, ktorý sa po 14tich rokoch dal opäť dohromady a prišiel rovno s novým albumom Corrosion of Hearts. Pre fanúšikov DSBM bola toto skutočne veľká vec, ja osobne som vôbec neočakával, že by sa Austere mali ešte niekedy dať dohromady, bola to pre mňa už uzavretá vec, najmä, keď sa Tim Yatras – jeden z austerovského dua – presunul, aby si robil vlastný projekt – Germ – ktorý je v zásade to isté ako Austere. Avšak ukázalo sa, že sa chlapi vrátili silnejší než kedykoľvek predtým, nakoľko rovno skočili na pódiá (čo nikdy predtým v tejto kapele nerobili) a ani nie v hocijakej zostave, ale rovno so Saturnusom z Totalselfhatred, Eklatanzom z Heretoir, či Paolom Brunom z Thy Light. Každopádne ich hudobný návrat až taký triumfálny nebol, čo je aj dôvod, prečo som Corrosion of Hearts nezaradil k top nahrávkam. Je to fajn album, ale po takej dlhej dobe som od nich očakával omnoho viac. Ide o štyri dlhé skladby, ktoré majú všetky takú istú štruktúru – sú zložené na dvoch-troch dlhých opakujúcich sa riffoch, ktoré sú úplným jadrom danej kompozície, pričom v zásade len úvodná Sullen má tú melódiu tak silnú, že má človek chuť si to vypočuť znova. Ďalšie dve piesne sú okej, ale nič extra a nakoniec posledná Pale je prakticky len iterácia nosnej melódie zo Sullen, takže za to majú dokonca mínusové body. Corrosion of Hearts nielen, že sa nevyrovnal hajpu (čo je samozrejme v takýchto prípadoch takmer nemožné), ale objektívne by neobstál proti predchádzajúcim albumom (najmä oproti To Lay Like Old Ashes) ani keby čo robil.
Z podobného dôvodu takisto dávam len do čestných zmienok album Ashen od švédskych progresívnych thall deathcoristov Humanity’s Last Breath. Tu to nie je tak intenzívne ako pri Austere, ale tiež platí, že som čakal od toho albumu viac. Je to veľmi dobrý album, ale zrejme som ho až príliš porovnával s jeho fenomenálnym predchodcom Välde, ktorý je ako z iného sveta. Ashen sa teší obrovskému úspechu medzi fanúšikmi, no ja sa nemôžem ubrániť pocitu, že je to menej nápadité, a že si s tým dali menej záležať ako s Välde. No aj tak na Bordel na Dunaji vol.2 v lete pôjdem len kvôli nim.
NKH
Je zaujímavé, že kým po minulé roky som zachytil len pár nahrávok, ktoré by som pokojne označil za nadčasové (Funeral Mist, Helheim, Morbid Stench, Stangarigel…), tak v roku 2023 ma zaujalo väčšie množstvo vydaní, u ktorých si ale nie som istý či mi ich počúvanie vydrží i do rokov budúcich. Ale tak pekne poporiadku.
Musím povedať, že u mňa zabodovala belgická scéna. Oerheks a ich Landschapsanachronismen som už recenzoval, tak spomeniem Orkblut. Kapela, ktorá patrí do okruhu kapiel nazývajúcich sa Ancient Hounds, vydala prostredníctvom Medieval Prophecy Records v roku 2023 EP Ghost Paths to Septentrion. Niečo na prejave vokalistu i charaktere epických až triumfálnych melódií mi pripomína Lugburz od Summoningu a nahrávka rozhodne stojí za vypočutie napriek vskutku otrasnému coveru.
Fínska Kalmankantaja už tradične vyprodukovala za vedrá nových nahrávok, ktoré väčšinou neviem od seba odlíšiť, ale z celej tej hŕby by som odporučil Second Death. Okrem holej baby na obale má potenciál osloviť aj hudbou, a to predovšetkým milovníkov starej Katatonie niekde v období okolo Discouraged Ones.
Spomedzi noviniek od poľského vydavateľstva Werewolf Promotion by som odporučil tretí album kapely Rivers Like Veins – Architektura Przemijania. Melodikou sa Poliaci vrátili k svojej staršej tvorbe a na domácej scéne vyčnievajú o „hlavu i plecia“ nad záľahou tamojších kopírok Mgly, ktoré sa prihlásili o slovo vo Vojne klonov.
Čestné zmienky a domáca scéna
Čestnú zmienku si zaslúži Dark Parade od heavy/doomových veteránov Cirith Ungol. Aby som bol úprimný, tak Forever Black bol o čosi lepší, ale páni si stále držia kvalitu a drive a rozhodne by ich bola škoda nevidieť budúci rok na niektorom z ich rozlúčkových koncertov v Európe.
Na záver ešte pár slov k nahrávkam z domácej scény. V tomto prípade však nejde o výber, ktorý by vychádzal z nejakej nutnosti podpory domáceho undergroundu, lebo nejaký je, ale o vydania, ktoré sa nestratia ani v porovnaní so zahraničnou konkurenciou. Vertumnus Caesar od Malokarpatanu som ešte nestihol poriadne napočúvať, ale ide rozhodne o ďalší posun v ich tvorbe a jedného z kandidátov na album roka. Z rovnakého okruhu vychádza aj nové EP Stangarigel zvané Metafyzika barbarstva, ktoré ma síce uchvátilo o máličko menej ako debutový album, ale stále drží vysokú kvalitu. Ako posledný spomeniem nový album od Aeon Winds pomenovaný Night Sky Illuminations, ktorý by mohol byť vrcholom doterajšej kariéry Svarthena a spol.
