Minulý rok vydala slovenská black/death metalová kapela Iria svoj debutový album pomenovaný Pagan Terror. Väčšinu informácii o kapelách čerpá recenzent z metalových archívov a inak tomu nie je ani v tomto prípade. Tie hovoria, že zostava Irie sa kompletne vymenila a Orfeus zostal jediným pôvodným členom kapely, ktorá funguje od roku 2010. Demáč Slovanský Žrec z roku 2012 som v minulosti zaregistroval, zostal však bez akejkoľvek odozvy na scéne, či našom redaktorskom kútiku, ktorý sa rád hrabe in res paganorum.

Nedávno som si počúval nahrávky domácej scény z minulého roka a povedal som si, že si konečne tú Iriu popočúvam a možno aj zrecenzujem. Máme tu spomínaný debut Pagan Terror z roku 2019, ku ktorému sa kapela dostala po dlhšej dobe. Hovorí sa, že kvalitný materiál treba nechať vyzrieť, no výnimka v tomto prípade potvrdzuje pravidlo. Obligátne začnem grafikou albumu, ktorá je jednoducho zlá. Maľba na obale pôsobí viac bizarne, ako seriózne či umelecky a v kombinácii s bežným gothic fontom použitým na obale, je to hotový nevkus (cover art z EPčka 2018 vyzerá omnoho lepšie). Pohanský teror však doslova začína textovou časťou, ktorá je asi to najhoršie, čo som za poslednú dobu čítal. Na úvod vás titulná skladba ošľahá dávkou primitívnej angličtiny a metalovej naivity generátora náhodných póz. Asi by som im to prepáčil, ak by išlo o kapelu násťročných faganov, ktorí drvia v garáži oldschoolový black metal, ale texty povystrihovali z bookletov prvých nahrávok Mayhemu a Darkthronu.

At fall of the dusk
Emerging from the mountains
We march with axes and swords
Spreading hate and fear

Úvodné intro Eye for an eye hudobne nič nenapovie, plynulo však prechádza do spomínanej rovnomennej skladby Pagan Terror. Už od prvých sekúnd mi neskutočne vadí gitarový bzučiak bežnej šuštibúdky (rozumej komba), s ktorou doma bežne pílite susedovi uši. Ono sám o sebe by zvuk asi problémom nebol, keby gitarová kompozícia nebola zbierkou zrecyklovaných postupov všetkého možného, čo priemerný black metal ponúkna. Skladbou Höllen Marsch mi síce Iria pripomenula poľský Dark Fury a veru to neznelo ani márne – na chvíľu. Death/thrashmetalové postupy, ktoré dominujú celej piesni sú pravdepodobne vrcholom celého albumu, čo zúfalo nestačí. Dokonca aj túto výnimku zráža úplne stupídny text a ničím nevyniká ani vokál, ktorý sa drží neustále v jednej rovine. Death/thrashmetalových riffovačiek je na albume však podstatne viacej a tým pádom je určite dobré súhlasiť s názorom, že nejde o blackmetalovú nahrávku v pravom slova zmysle. Je evidentné, že gitaristi nie sú začiatočníci a s gitarami strávili dostatok času, avšak každý ich pokus vytvoriť nejakú dobrú pasáž viac ako minútu, skončí hneď na nasledujúcom riffe. Toto platí presne v prípade skladby My Spirit Omega – celý úvod ma bavil, až kým neprišla zmena tempa a úplne nezruinovali atmosféru. Musing of Serial killer začína ako keď sa snažil Satyricon robiť tanečný black metal na albume Now Diabolical (ktorý ma koniec koncov aj celkom bavil) – Iria však v tomto prípade vychádza značne neúspešne. Hudobne a aj textovo je istotne  najlepším kúskom posledná skladba s latinským názvom Pro defunctis (Pre mŕtvych), ktorá je akýmsi ambientným outrom v štýle starého Mortiisa. Uhádli ste, nespieva sa tam.

Keď si to zhrniem, tak okrem asi dvoch okamihov ma na debutovom albume od východniarov Iria nebavilo absolútne nič. Od textovej stránky, ktorá je katastrofálna, cez hlasový prejav speváka, až po opakovanie nudných riffov musím konštatovať, že ide o jednu z najslabších nahrávok na domácej scéne, akú som počul za posledných pár rokov. 

Hodnotenie: 3/10 

Napísal: S.