Prečo už nemám rád, keď ma niekto nazve METALISTA

Nedávno som nastúpil do novej práce a medzi prvými otázkami, samozrejme súdiac podľa môjho nápadného zovňajšku, bola stará známa otázka – „a ty si metalista?“ Už dávno sú preč doby, kedy mi to dokonca lichotilo. Nie, nie je to preto, ako spoločnosť nahliada na túto komunitu – je to komunita sama, ktorá sa mi svojim spôsobom sprotivila. Kopilo sa to vo mne už dlhšie, ale zverejniť úvahu som si zaumienil až teraz, keď sa situácia okolo jednej recenzie vyhrotila.

 

  1. Nulová akceptácia kindermetlákov

Keby som mal zájsť do histórie, náznaky toho, že s komunitou niečo nie je v poriadku som pociťoval už v prapôvode, keď som s touto hudbou začínal. Metallica, System of a Down a im podobné boli pre mňa najväčšie modly, na ktoré mi nemohol nikto siahnuť. Nevedel som si predstaviť, že by som mohol počúvať niečo tvrdšie a s odstupom času, by som si možno za niektoré názory a hudobné vzory sám nafackoval, ale chcel som samozrejme nasávať nové kapely a vzdelávať sa v tejto hudbe viac a tak som vyhľadával metalové fóra (čo už je mám taký pocit, tiež taká platforma, ktorú poznajú len dinosaury). Tam som sa prvýkrát stretol s termínom kindermetlák. V princípe je to nový prírastok v komunite, plný nadšenia, no skúsenosťami je, akoby povedal jeden nemenovaný občan – tupý chuj. Sám si pamätám na jedného kindermetláka, ktorý si odfotil kolovrat vyrobený z púpav a dal si to na internety. Čo ho k tomu viedlo? Netuším, ale takýto ľudia sa potom často krát stanú terčom posmechu, či nepochopenia. Niektorí to ustoja, iní sa idú radšej venovať niečomu zmysluplnejšiemu, alebo revať do vankúša. Česi majú pekné úslovie – každý řetěz je tak silný, jak silný je jeho nejslabší článek. To si treba uvedomiť aj v tejto komunite. Niekto si povie no a čo? Veď aspoň sa vyčistilo zrno od pleva. V poriadku, ale tu vzniká problém druhý.

 

 

 

  1. Elitárske správanie

Či sú to fóra, diskusné skupiny alebo sociálne siete, všade vládne nejaká elita, ktorá so svojim noštekom nahor tiež nerobí dobrú povesť komunite. Predbiehať sa kto vie viac, kto má väčší prehľad, kto má väčšiu zbierku CD/Vinyl/MC, či kto je viac trve kvlt pvre 666 metal4ewa je ako merať si, kto má väčšiu cicinu. Hotový pravek. Ja v princípe nemám nič proti tomu, keď je niekto v oblasti skutočne skúsený, ale ten spôsob akým podáva tie svoje vedomosti ďalej, je niekedy zvrátený. Najhoršie na tom je, že funguje akési zrkadlenie – Kindermetlák, ktorý ustál elitárske vyvyšovanie rastie a vytvára okolo seba ďalšiu elitu, ktorá sa správa k novým prírastkom v komunite rovnako, ako sa správali k nemu. Tak jalový hejt vytvára ďalší jalový hejt a celé sa to cyklí do gigantického bullshitu. Najsmutnejšie na tom celom je, na akom základe to stojí – totiž ako som spomínal – od elitárov najčastejšie počuješ ako je metal jeho najväčšou vášňou, ako žije pre metal a dobreže mu v žilách netečie miesto krvi kov a miesto srdca mu v hrudi búši kovadlina. Tvrdí aký má prehľad, háda sa s každým o subžánroch lebo on zožral celý metalarchives bodka kom. Jedine metal je tá správna cesta a jeho život, a že nech ide tuc tuc techno dakde do kakaového venca. Nech si to počúvajú diskofili a ľudovky zase, že sú pre piesne babičky a Šláger TV. Jednoducho opovrhuje všetkým ostatným, žije si vo svojej vzduchovej bubline, ktorú si sám vytvoril, mysliac si, že to je úplne v poriadku. Je to divne utkvelá predstava, že metal mu vysupluje v živote všetko. Nastáva problém číslo tri.

 

 

  1. Dopad na tvorbu a absurdné odmietanie iných žánrov (vznik dogmy)

Takéto vyjadrenia vytvárajú podľa mňa pnutie aj medzi komunitami, nielen vo vnútri tej metalovej, pritom keby nevznikali aj iné komunity (rozumej aj hudba k nim patriaca) ten metal, ktorý im tak veľmi koluje v žilách, by sa za chvíľu vyčerpal. Aký zmysel má počúvať kapely, ktoré sú schopné vykradnúť dokonca aj samých seba, točiť dokola tie isté postupy, riffy, melódie? Doteraz by sme mohli prischnúť pri Iron Maiden alebo Judas Priest a progres alebo nejaký vývoj sme mohli nechať iným žánrom. Metal by zostal fádny, monotónny a nudný. Mnohé metalové subžánre vznikajú  totiž fúziou rôznych hudobných prvkov. Raz mi jeden známy povedal – stagnácia v hudbe = stagnácia v rozume a zrejme je to pravda. Jedinec žijúci len pre metal teda neakceptuje akýkoľvek iný názor na hudbu a pritom zaslepene konzumuje aj muziku, ktorá už kompromisom žánrov  je – teda nepriamo prijíma aj iné hudobné prvky z žánrov, ktoré mu tak bytostne prekážajú.  Povedal by som, že to je také sranie si pred vlastný prah, hraničiace s metalovým dogmatizmom.

 

 

  1. Elita wannabe a ich podpora scény

Ďalšími expertmi sú Elita wannabe. Aj v metalovej komunite sa totiž nájdu ľudia, sprosto preberajúci slová, ktoré počuli z úst niekoho iného a to je snáď ešte horšie ako elitárstvo a kindermetláci dokopy. Najhoršie je, že aj keď sa navonok tvária, že im ide o dobro veci, v skutočnosti svoj vklad ako poslucháči, či konzumenti (fanúšikovia) výrazne zanedbávajú a obracajú v ruke každú korunu. Koncertné sály sú v lepšom prípade poloprázdne, v horšom sa dajú porovnať k chrupu starého človeka – vpredu prázdno a vzadu nejaké stoličky. Je to s nimi presne, ako keď k nim prídu svedkovia Jehovovi. „Čooo? Štyri eurá za koncert? Veď za to mám v Mojmírovcách/Podzámčoku/Kokošovcoch/(prípadne si doplň svoj zapadákov) 3 veľké a jedno malé pivo! Môžem to jebať!“  a otočí sa na päte hneď pri dverách. Merch kapiel odignoruje, a na hudbu sa úplne vyprdne, veď si ju predsa stiahne. Torrenty frčkajú, seeduje sa len taký fukot. O podpore tlačených zinov ani nehovorím.

 

 

  1. Metalová rodina/Metal Warriors/Bratíkovci

Úplne najviac najhoršie na tom celom asi je, že Elita wannabe sa doslova dáva dokopy a keď sa týchto ohrdnutých ovečiek niekto dotkne, napríklad tým, že napíše nie moc pozitívnu recenziu, na nie moc kvalitný album, tak sa začínajú správať ako elitári – až na to, že elitár zvláda byť samostatná jednotka a „wannabistov“ je horda, ktorá si veľmi dobre spolu hrkúta. Dotkneš sa jedného – desať na teba spustí slovnú paľbu. Jednoducho metalisti ako keby nevedeli prijať iný názor (a to teda aj od ľudí z radov svojej komunity). Veď to, čo sa páči niekomu, sa nemusí predsa páčiť mne. Miesto toho, aby zobrali recenziu ako dobre mierenú radu pre zlepšenie ich hudby, otočia to ako atak na svoju osobu/kapelu/skupinu kamarátov a fanúšikov/metalovú rodinu. Absolútne nepochopené. Recenzent nie je tvoj kamarát, aby ti pochvaľoval každú vtákovinu, ktorá vyletí zo štúdia, či produkcie (dá sa to aplikovať totiž aj na merch, či videoklipy). Bohužiaľ existujú aj také webziny (však, metalmania-magazin? hehe) a vďaka nim zrejme kapely nadobúdajú pocit, že recenzent má len chváliť. Úplne najabsurdnejšie je to, že ľudia už nehľadajú kvalitu, nebažia po nejakom hudobnom raste svojej obľúbenej kapely – im stačí to, že s kapelou po koncerte mohli vypiť, odfotiť sa, že sa s nimi poznajú, že im podpíšu CD, etc… To predsa ale nie je kvalitatívny faktor hudby. To mi príde ako neskutočné pokrytectvo (chváliť niečo, len aby som mohol niekde patriť, len aby som si niekoho nepohneval, len preto aby sa niekto na mňa nenasral). Možno vďaka tomu našli pochopenie, priateľstvo a akceptáciu, ale chválenie každého záprdku nie je cesta, ktorá by mala skvalitniť scénu. Sokrates povedal: „Ak sa chceš stať majstrom v jazde na koni, nemôžeš mať najposlušnejšieho koňa. Na to potrebuješ takého, čo strečkuje.“ Pokiaľ má komunita, či hudba rásť, musí sa naučiť prijať aj kritiku a iný názor.

 

Zhrnutie

Nechápte ma zle. Na muziku nedám dopustiť a vďaka nej som sa spoznal aj so skutočne príjemnými ľuďmi, s ktorými sa rád stretnem a pokecám na koncerte, či festivaloch, ale existujú tu isté stereotypy. Tie sa dostávajú na povrch veľmi nešťastne a vedzte len jedno – metal z vás Übermenschen ani Untermenschen neurobí. To správanie vnútri komunity nie je v pohode a vďaka tomu do nej patriť nechcem.

Author: Ad-mi-rall

3 thoughts on “Prečo už nemám rád, keď ma niekto nazve METALISTA

  1. Ahoj, myslím, že u těchhle typů článků je vždycky dobré uvádět příklady (jako komentářů, příspěvků na fórech apod.), jinak je to takové to „jedna paní povídala“. Není mi moc jasné (jako trochu tuším) že co teda je podle tebe (dovolím si tykat, od jednoho ex-metalisty k druhému) s metalovou komunitou špatně: na jednu stranu jí vyčítáš přehnané elitářství a na druhou stranu „wannabe elitáři“ nejsou elitářští dost, protože nechodí na koncerty za 4 eura a nekupujou kapelní merch – ale vzápětí teda fanaticky brání své oblíbené interprety a kupujou a konzumujou všechno, co ten interpret vyprodukuje.To je ale v pořádku, ne? Podporujou tím scénu, ne?

    Na jednu stranu mluvíš o nedostatečné toleranci („každému se líbí něco jiného“) a pak vyčítáš metal válečníkům že konzumujou nekvalitní blbiny od svých oblíbenců. Ale nejsi teď zase ty netolerantní? Nemůžeš přece volat po kvalitě, když je to o toleranci. Když se mu to líbí, tak se mu to líbí, neber mu to. Jinak některé výtky (kromě elitářství, to je typicky metalová záležitost, myslím), jako plytkost, nekritické nadšení a pozérství, se ale dá vztáhnout skoro na všechny subkultury, nejde o typicky metalovou věc.

    V jádru s obsahem článku souhlasím, ale myslím, že to chtělo promyslet víc a rozebrat víc konkrétní věci. Články o subkultuře ale vždycky vítám, protože myslím že v prostoru většinou chybí a je to v mnohém zajímavější než nekonečné recenze, kterýma je subkultura zahlcená.

    Zdravím,

    Jan

    1. Ahoj Jane!

      no… beriem, že článok mohol vzbudiť aj takéto dojmy, jak píšeš… Takáto reflexia je veľmi komplexná vec a snažil som sa to zhutniť do jedného článku. Potom samozrejme môžu vznikať nedorozumenia. Na druhej strane – tento článok som písal hlavne kvôli tomu, aby sa na túto tému rozprúdila diskusia a možno niekto došiel k nejakej svojej sebareflexii. Čo sa týka konkrétnych príkladov – fóra sú už zrušené napríklad, a fotiť si konkrétne príklady – to je také kontraproduktívne, lebo v tej dobe, keď som warezoval, by mi ani nenapadlo, že budem niekedy písať podobný článok.

      čo sa týka protirečenia – myslím, že aj to sa dá vydiskutovať. Nechcem vyčítať ľuďom, čo počúvajú. Ale Válečníkov by som prirovnal teleshopingu. Proste je okolo toho haló, ma to mohutnú reklamu, kúpiš si to, a potom zistíš, že za dva dni sa to ti dodžube a je to zbytočné. Aj ja som musel spoznať kvalitnejšie veci, keď som bol mladší a bola to niekedy kľukatá cesta, ale nemyslím si, že keď to niekomu vytkneš tak sa automaticky zlučuješ s elitami. Ja práveže chcem, aby tí ľudia rástli, lenže keď im dačo vytkneš, oni to zoberú ako osobný útok. Elitár by mal v pidži a zhejtoval by ich pod čiernu zem.

  2. Ja osobne by som sa v tejto téme snažil uchopiť definovanie sa so subkultúrou, ktorá sa tvári ako alternatíva voči konzumu, no pokiaľ človek prenikne hlbšie, tak sa stretáva s rovnakými prvkami postmoderného bahna ako všade inde. Nevidím žiadny rozdiel v zberateľoch fyzických nosičov, čo mesačne utratia pol výplaty za rôzne vydania a merchandise a bežnými občanmi, ktorí trávia dni v nákupných centrách.

    Rovnako trpí mladá generácia pocitom svojej výnimočnosti v metale, či na diskotéke. To čo ich robí výnimočným (v ich predstavách) je ich oblečenie a výstredné štýl, no pokiaľ im ho človek strhne, tak zisťujeme, že ich kvalitatívne hodnoty sú hlboko podpriemerné. Niekto by síce namietal, že undeground je iný, ale úprimne si myslím, že si treba zložiť ružové okuliare.

    A čo sa týka elitárstva? Je fajn, pokiaľ sa to nestane samoúčelné a jediným zmyslom existencie daného jedinca.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.