Moji priatelia, ktorí žijú už niekoľko rokov v Nórsku navštevujú rôzne festivaly po celej Európe. Pravidelne sa spolu stretávame na litovskom Kilkim Žaibu festivale na konci júna a tentokrát sa LAN rozhodla, že na náš web prispeje reportážou z fínskeho Steelfestu. Aký bol tento festival si môžete prečítať z jej pohľadu. K čítaniu vás pozýva S.

---

Vitajte v továrni!

Trojdňový festival  Steelfest sa koná v areáli bývalej továrne na spracovanie vlny. Krásne tehlové budovy v Hyvinkää, asi 50 km severne od Helsínk, už niekoľko rokov hostia takmer čisto black metalový festival. Tohto roku sa tam 18. – 21. mája vystriedalo 46 kapiel.

Na nádvorí stojí jedno pódium, druhé sa nachádza v priestrannej továrenskej hale. Hrá sa na nich na striedačku a prakticky bez časového sklzu. Bary sú tiež dva, strategicky umiestnené tak, že si človek môže pivo vypiť na lavičke s celkom dobrým výhľadom a zvukom. Niektorí návštevníci takto strávili prakticky celý festival. Čo asi stredoeurópana nepríjemne prekvapí, je neprítomnosť čapovaného piva. Áno. Pekne krásne pivečko z plechovky, kto chce, môže si preliať do pohára. Aj džintonik v plechovke pre fajnovejšǐch.

Steelfest sa tradične prekrýva s nórskym Dňom ústavy, čo komplikuje situáciu, ak cestujtete z Nórska, ako my. Museli sme obetovať prvý deň, štvrtok, keď hrali Horna, Marduk a Destroyer 666. Nepotešila ani správa, že DHG a teda aj Ved Buens Ende zrušili vystúpenie pre úmrtie v rodine a Nokturnal Mortum nedostali povolenie opustiť Ukrajinu. Deň na to boli našťastie oznámení veľmi dôstojní náhradníci.

 

Piatok

V piatok popoludní nás pri vstupe privítali dve staršie dámy. Dôkladne prezreli ruksaky aj bundy. Žiadne podozrivé fľaše, neoznačené lieky, ostré predmety. Pritom v areáli mal stánok kováč, čo predával nože. Prvé, najmä miestne kapely, začínali hrať už na obed, no my sme si dali načas, takže prvá kapela, ktorú sme aj videli, bol fínsky Ymir. Na prvý dojem pôsobili podobne, ako raný Helheim. Žánrovo čistý pagan black, a to aj vizuálne.

Viac prekvapila dvojica Sex Messiah z Japonska. V rámci black metalovej scény štatisticky dominujú muži, takže žena, a to taká, čo nielen vie drsne spievať, ale aj hrať, je naozaj klenot. A hoci platí, že basa tvrdí muziku, v tomto prípade nikomu nechýbala. Zvuk Sex Messiah je neuhladený, takmer až thrashový, a bicie poriadne rýchle.

Počas o niečo mainstreamovejšej thrashovitej vsuvky Witchtrap sme sa išli občerstviť k stánkom.  Tam sa nám neskôr dostali do uší Grenadier, ktorých sme dovtedy nepoznali. Je to pomerne nová kapela z USA, ktorá zatiaľ nahrala len jeden album. Hudba je to ale veľmi chytľavá, melodická a miestami mi štýlom pripomína Moonsorrow. Majú potenciál. Určite si ich ešte raz rada v budúcnosti pozriem, ak sa mi pošťastí.

S blížiacim sa večerom prišla na rad moja veľká srdcovka Kalmankantaja, ktorá na poslednú chvíľu nahradila Nórov Ved Buens Ende. Fínsky atmosferický black metal, a hlavne dobre nazvučený, sa nedá porovnať s niektorými známejšími kapelami tohto žánru, ktoré naživo pôsobia podľa môjho názoru trochu ufňukane. Potešili ma pestrým výberom piesní z rôznych albumov, najmä z Metsäuhri, Waeltaja a staršieho Kaski.

Najviac ma v piatok ale lákala Gehenna, ktorá napriek tomu, že sídli v južnom Nórsku nikdy, ale nikdy nehrá u nás v Bergene – naposledy v 2014. Do predného radu sa mi podarilo dostať celkom ľahko. Fíni, ale aj Nóri totiž neradi stoja príliš blízko pri sebe a nechávajú si asi polmetrový odstup. Asertívnejší človek sa tak dostane do prvého radu bez strkania. Možno som mala prehnané očakávania, možno sa na mne podpísala únava. Vystúpenie Gehenny bolo energické, dobre zahrané, ale zdalo sa mi krátke a pozostávalo len zo starých hitov, najmä z albumov First Spell a WWII. Tak trochu škoda.

V tom čase sa už blížila polnoc a keď sma si mali vybrať medzi Carpathian Forest a vlakom domov, vybrali sme si druhú možnosť.

 

Sobota

Na ďalší deň sme do Hyvinkää dorazili včas na to, aby sme si vypočuli Merrimack. Francúzska zostava veľmi zaujala a zhodli sme sa, že by si v ten deň zaslúžili hrať neskôr, pokojne aj tesne pred headlinermi. Žánrovo čistý black metal s melodickými pasážami, ktoré ale nie sú prehnané ani samoúčelné.

Za nimi sme si dali ako chuťovku Nordjevel, čo je tiež jeden z novších nórskych blackových projektov. Síce príliš hlboký dojem nezanechali, ale počas koncertu sa publikum príjemne bavilo a my s nimi. Za zmienku stojí výnimočná investícia do ostňov – traja členovia mali rovnaké náholennice, kvôli ktorým chodili naširoko a spevák si viditeľne dával pozor, aby si príliš nešibrinkoval okolo tváre s 20 cm dlhými klincami na predlaktiach.

Celkom iní boli Torture Killer z Fínska, ktorí vztŕčali z radu žánrovo aj vzhľadovo. Ako jediní hrali death metal. A čo viac, Torture Killer bola pred 15 rokmi moja guilty pleasure, takže keď prišli na rad Forever Dead a Funeral for the Masses, užívala som si príjemnú nostalgiu, obklopená prevažne bruchatejšími pánmi v rifľových vestách.

Ďalším zážitkom bol depressive black metal z Austrálie – Austere. Hoci skupina existuje už dlho, koncertovať začali len nedávno, keďže skupinu tvoria prakticky len dvaja ľudia. Môj obdiv patril najmä bubeníkovi, ktorý obstarával aj vokály a netváril sa pri tom ako Ježiš na kríži.

Po pár kapelách, čo nezodpovedali môjmu vkusu, sme sa ocitli pred pódiom, na ktorom to bez okolkov rozbalil Urgehal. A vôbec nás nešetrili. To, že sa vytvorí kotol, je v Škandinávii vzácny jav. Áno, pretože ľudia sa tu neradi k sebe zbytočne približujú. Avšak nórskemu Urgehalu sa ich podarilo svojou charizmou presvedčiť. Po tomto zážitku sa Satanic Warmaster zdal ako klasická oddychovka a ani som ich, priznám sa, veľmi nevnímala. Navyše na baroch začalo dochádzať pivo a ostali len tmavé Krušovice.

Úplne poslednou kapelou večera a festivalu bol Warmoon Lord. Opäť kapela veľmi mladá a nová, možno až trochu premotivovaná, čo sa týka kostýmov. Vzali sme to skôr ako zábavnú bodku za dlhým dňom, ktorá sa príjemne počúva a krátko po jednej v noci sme už sedeli v prímestskom vlaku.

Steelfest je vyhranený festival s lineupom, aký sa len tak nenájde. Za tri roky sme tu videli hrať viac nórskych kapiel, ako doma v Nórsku. Samozrejme, má to svoju cenu, a bežný Slovák tam s cestou a ubytovaním sfúkne celú výplatu ako nič. Na druhej strane, zážitky sú bohaté, jedlo chutné, káva pozoruhodne lacná a keď sa ozvú boľavé kríže, je si kam sadnúť.

 

Napísala: LAN