Tajomné Karpaty sú zaujímavý projekt z východného Slovenska, o ktorom som sa rozprával s Dragovidom. Nebudem vás zdržovať a prejdime priamo k veci.
Zdravím ťa, Dragovid! Leto je už pred nami, ako tráviš tieto dni? Nachytal si už nejaké kliešte v lese?
Nazdar Stanislav, no rozhodne sa nenudím. Je toho dosť. Okrem práce, ktorá ma živí a kde trávim 40 hod. týždenne, sa venujem samozrejme v prvom rade rodine a potom záľubám, resp. fuškám ako kone, práca okolo domu, pes a ručná výroba z kože. Nenachytal, kliešte za mňa chytá kôň, keď na ňom sedím
Si jedným z tvorcov projektu Tajomné Karpaty, ktorý sa venuje (nie len) turistike na koni. Samozrejme, základné info si každý môže prečítať na vašom webe. Skús nám však bližšie predstaviť myšlienku tejto práce.
Nosnou myšlienkou je ochrana prírody a názor, že pre vytváranie chránených území je potrebné vytvoriť alternatívne spôsoby využívania týchto území, ktoré by ich súčasne nepoškodzovali. S tým sa spája zelený turizmus a tou cestou sme sa vybrali. Nenásilne umožniť ľuďom zažiť prírodu a zvieratá, a tiež sa vzdelávať v oblasti ochrany prírody a to najmä našej srdcovky – šeliem, ktoré sú často zaznávané a ľudia z nich majú obavy.
Koľko koní chováte a ako teda vyzerá nejaký výlet, ktorý organizujete? Skús nám popísať, taký tvoj bežný pracovný deň.
Chováme dovedna 5 koní z toho sú dve kobyly, dvaja valasi a jedna mladá kobylka, ktorú ešte len pomaly zajazďujeme. Robíme tri základné trasy: 3 hodinovú, 5 hodinovú a 2. dňovú. Prebieha to jednoducho. Prídu ľudia, zoznámime sa a ideme stiahnuť kone z pasienka a následne osedlať. Popri tom im rozprávam o koňoch a všetko čo ich zaujíma. Na dlhšie jazdy berieme aj brašne či ďalšie veci, ktoré upevníme za sedlo. Potom keď vysadnú ľudia na koňa, počas nastavovania dĺžky strmeňov v skratke vysvetlím ako sa kôň ovláda. A ide sa. Po ceste rozprávam, čo mi napadne o okolitej prírode, koňoch, vlkoch. Cestou tiež sledujem, či neuvidím nejaké vlčie stopy. Je ich vidieť často, nakoľko v okolí máme už dlhé roky vlčiu svorku. Po ceste si urobíme niekoľko zastávok podľa potreby a chuti, väčšinou na nejakých výhľadoch. Jazda sa odvíja v pohodičke, podľa schopností jazdcov – teda väčšinou ideme krokom, nakoľko k nám chodí veľa ľudí, ktorí sadnú na koňa prvýkrát. Ak je záujem navštívime bobrie hrádze. Pri dvojdňovej jazde sa zastavíme pri drevenom kostolíku, prejdeme popod sochu bájneho kniežaťa Laborca a prenocujeme v prírodnej rezervácii na poľskej strane, kde je menší kemp, tiež vojnový pamätník a zvyšky vysídlenej rusínskej obce. Tam poopekáme pri ohni a prespíme pod hviezdami, často tam počuť aj vlčie vytie. Druhý deň cestou nazad prejdeme okolo rašeliniska a vojenských cintorínov z I. sv. vojny. Sú tam aj strmé úseky, ktoré musíme prejsť pešo. Je to trochu náročnejšie, byť dva dni po sebe v sedle, ale zvládli to už aj ľudia, čo boli prvýkrát na koni. Ku koncu ale naozaj vítajú možnosť ísť pešo, tak ich bolí zadok.
Nenosíš so sebou aspoň nejaký guľomet? Veď spíš v oblasti, kde sú vlky a medvede! Pred voľbami nám niektorí politici hovorili, že treba redukovať počty, aby sa už naše rodiny nebáli chodiť do lesa.
Nie, nie, nosím iba malý samopal vzor 61 – spoľahlivo zastaví aj rozzúreného medveďa a rozpráši aj celú svorku vlkov. 😀 Samozrejme, žartujem. Nenosím žiadnu zbraň, leda ak jakutský nôž. To, že sa boja, je len výsledkom nevedomosti, alebo naopak zámerného šírenia dezinformácií. My práve preto ľuďom hovoríme o našich stretnutiach so šelmami. Mám viacero stretnutí s vlkmi aj medveďmi, a nič sa mi nestalo. Napr. v Tatrách aj s medvedicou s troma mladými… bolo to síce tak na 30 m, čiže bezpečná vzdialenosť. Lebo na blízko by sme naozaj mohli schytať, no to nie je dôvod na redukovanie medveďov. Oveľa nebezpečnejšia je jazda autom do tých Tatier a pritom dopravu nijako neredukujeme, naopak staviame automobilky. Tiež sa mi stalo, že sme ráno po zobudení v lese našli neďaleko nás čerstvé stopy vlka, ktorý si nás prišiel obzrieť. Šelmy naozaj nemajú záujem útočiť na človeka (výnimku tvoria synantropné medvede – ale to je zas len vina ľudí).
Ako vidíš situáciu s ochranou prírody na Slovensku a nezmyselný boj medzi lesníkmi a ochranármi? Ja osobne som stretol ľudí z obidvoch táborov a každý mi hovoril svoje argumenty. Popravde ma veľmi mrzí, že sa vôbec o tejto veci ľudia hádajú. Mimochodom, podobne je to aj medzi Horskou Službou a Horskou záchrannou službou na Slovensku. Tí sa zas hádajú, kto by mal ľudí zachraňovať…
Väčšina sporov by vôbec nemusela vzniknúť, keby štát konečne spravil poriadok v oblasti zonácie a využívania lesov. Ochranári by toľko nezasahovali, keby lesy neboli bezuzdne drancované s požehnaním vlády. Je pravdou, že občas to aj ochranári ženú do extrémov, je to zložitá problematika. Často stoja proti sebe finančné záujmy a ochrana.
Myslíš, že ťažba dreva by sa mala vykonávať tradičným spôsobom s pomocou zvieracej sily?
V niektorých prípadoch sa dodnes tak vykonáva, ale nemyslím, že by bolo reálne to zavádzať nejako plošne – bohužiaľ, priemyselná revolúcia to zmenila. Hlavne by sa mal brať ohľad aj na iné funkcie lesa, ako produkcia drevnej hmoty a ohľaduplné ťaženie – teda, pokiaľ možno výberkovým spôsobom.
Tvoj vzťah k prírode bol aj jedným z hlavných prvkov už (pravdepodobne) zaniknutej občiny Svätoháj Rodnej Viery. Bol si vedený od detstva k tomuto citu alebo sa prejavil až v neskoršom veku?
Áno, ochrana prírody bolo to hlavné čo ma priviedlo k Rodnej viere. K láske k prírode ma viedol v detstve otec, za čo som mu veľmi vďačný. Brával nás na rôzne výlety po hradoch a jaskyniach Slovenska, chodili sme stanovať, k vode.. Bolo to pekné.
Keď sme už načrtli tému slovanského rodnoveria, aký je tvoj súčasný životný pohľad a cesta? Udržuješ stále tradície predkov a vykonávaš rituály?
Nie, rituály už nevykonávam, ak nerátam to, že občas urobím nejakú úlitbu, či zavesím stužku na strom. Tradície môžeme chápať rôzne, môžu nimi byť aj chov tradičných koní – huculov, či ručná výroba z kože. Sústreďujem sa na konkrétne činy, ktoré môžu nejako pomôcť tejto krajine, spoločnosti a nakoniec aj mne samému. Zameriavam sa na to, čo cítim a vidím. Učím sa s pokorou vnímať prírodu. Pozorovaním jej zákonitostí sa od nej učiť. Zbožňujem spanie pod širákom v lese, v ktorom voľne behajú vlci. Rád si užívam chôdzu na boso v prírode, či kúpeľ v potoku. Učím sa o zvieratách – o koňoch. Tie dokážu človeka riadne preveriť. Spanie v lese, chôdza na boso, či jazda na koni je pre mňa spôsobom, ako sa otvoriť voči prírode, je to o dôvere voči nej. Samozrejme, to nesie aj isté riziká, ale vy ste ochotní ich prijať, pretože viete, že príroda nie je len láskavá, ale je spravodlivá.
Prešlo už predsa dosť rokov od prvých aktivít, ktoré sme v rámci vzkriesenia rodnej viery na Slovensku začali. Postupne si však všímam, že z rituálov v kamarátskych občinách sa stali v mnohých prípadoch rituály rodinné, súkromné, možno viac hĺbavé a intímne. Ľudia už nemajú potrebu robiť si fotky z obradov alebo na ne pozývať anonymné skupiny ľudí. Bol som dokonca milo prekvapený, keď som telefonoval s Hromoslavom z Dažbogových vnukov a povedal mi, že ich občina funguje normálne, len nie sú aktívny „online“.
No áno, je to dosť dlhá doba. Stretli sme sa pár krát, vtedy ešte horlivo hlásajúci vieru a hľadajúci nových veriacich. Teraz už naozaj nemám túto potrebu. Stačí sa mi ticho posadiť pod starý strom v lese a porozjímať… To je fajn informácia o tých DV, ja som len videl na FB, že spoločne otužujú, tak to je milé, že fungujú. Ja občas zas fungujem s Weleslawom, našim starešinom občiny po smrti Šimona. Teraz je to asi jediný skutočne praktizujúci člen. Je zároveň mojim kmotrom, takže sme rodina a stretávame sa, občas aj nejaký obrad urobíme. Teda, skutočne z verejných obradov to prešlo do rodinnej sféry. Vlastne, z pár našich mladých členov sa stala občina Mokošin kruh, pôsobiaca v Košiciach, aby bolo info kompletné.
V súčasnej situácii, kedy svetová pandémia „ochromila“ cestovanie a niekde aj výrobu sa zdá, že životné prostredie si od človeka poriadne vydýchlo. Ako vnímaš túto situáciu ty osobne ale aj v širších súvislostiach?
Pandémie nie sú ničím novým a ľudstvo už prežilo oveľa horšie. V ostatnej dobe sme si my, ľudia západnej civilizácie, zvykli na život v luxuse bez ohrozenia. Toto nás troška vrátilo do reality, že nie sme páni Zeme. Ľudstvo všeobecne by chcelo mať prírodu pod kontrolou, zbaviť sa všetkých ohrození – šeliem, jedovatých hadov, starých stromov, z ktorých môže padnúť konár… Ale to je cesta do záhuby, je to cesta proti prirodzenej evolúcii. Sami sa tým ohrozujeme.
Ako sa staviaš ku čoraz väčšej mechanizácii a digitalizácii sveta? Niektorí psychológovia a psychiatri na tento fenomén upozorňujú, podľa nich môže mať viac negatívnych ako pozitívnych faktorov. Hah, sranda, že sa o tomto bavíme na digitálnom webe!
Naša civilizácia je postavená na dokonalom využívaní zdrojov a stroje nám v tom veľmi pomáhajú. Myslím, že kým nenastane naozajstná kríza – nedostatok zdrojov, tak sa to nezmení. Môžem mať ja akýkoľvek názor a aj sa stavať na zadné, nič s tým nenarobím. Na druhú stranu, má to tak ako píšeš, negatívny vplyv na psychické zdravie a aj preto čím ďalej viac ľudí vyhľadáva pobyt v prírode, na čom je postavené aj naše podnikanie. Na koni musíš byť tu a teraz, musíš vnímať jeho aj okolie. Byť bdelý. Tento digitálny svet nás zahlcuje informáciami tak, že sme akoby roztrieštení. V prírode sa dokážeme znova zaceliť.
Nedávno zomrel významný fínsky ekológ a ornitológ Penti Linkola, aký je tvoj pohľad na jeho osobu?
Mám len základné vedomosti o jeho osobe, nečítal som žiadnu jeho knihu (možno by už bolo na čase, ale v angličtine nie som veľmi dobrý). V každom prípade, z toho, čo viem o jeho názoroch, s ním viac menej súhlasím. Len je ťažšie tak aj žiť.
S tým súhlasím, niekedy sú ideály takmer neuskutočniteľnou predstavou. Mimochodom, máš popri svojej práci aj čas na čítanie?
Času je veľmi málo, preto si veľmi dobre vyberám po čom siahnem. Dosť ma ovplyvnili knihy ako Alchymista, Totem vlka, Dědeček Oge – Učení sibířského šamana a momentálne mám rozčítanú tretiu knihu od Carlosa Castenedu – Oddělená skutečnost. Sú to knihy o tom, ako sa mladý študent etnológie stal učňom indiánskeho čarodejníka. Nie sú to knihy pre každého, je to dosť rozdielny spôsob nazerania na náš svet. To ma fascinuje – iný uhol pohľadu, potrebuješ sa na veci pozrieť z rôznych uhlov, ak ich chceš naozaj spoznať.
Najprv som dumal, kde zaradím tento rozhovor, ale bude teda v sekcii remeslo. Povedz nám ešte niečo o tvojej ďalšej aktivite. Videl som, že sa venuješ aj brašnárstvu a výrobkom z kože. Koľko trvá približne výroba opasku a ako si ho môžu ľudia u teba objednať?
Áno, venujem sa tomu po večeroch, keď mám trocha času. Výroba opasku trvá cca 3 hodiny čistého času. Ale takej brašne na notebook aj 30 hodín, nakoľko to všetko robím ručne bez akéhokoľvek stroja. Na našich stránkach www.tajomnekarpaty.com je okrem ponuky jázd aj prezentácia mojej brašnárskej roboty. Stačí napísať na uvedený mail alebo moje tel. číslo, prípadne ma kontaktovať cez FB, kde som ako Ján Dragovid Arbet.
Verím, že na toto už asi vôbec nemáš čas, ale predsa mi nedá neopýtať sa. Počúvaš nejakú hudbu? Napríklad popri práci s kožou alebo cestou v aute?
Nie veľmi. Občas si zapnem rádio Anténa Rock, alebo niečo na youtube – napríklad najnovšie indický street folk metal – Bloodywood.
Na koniec rozhovoru nechávam slová tebe. Ďakujem ti za tvoj čas Dragovid!
Na záver by som Ti rád poďakoval za milý rozhovor a tiež by som rád všetkým čitateľom poprial, aby našli to, čo ich v živote robí šťastnými a šli si za tým.
