Rozhovor – Lukáš Jurčo (6. 5. 2020)

Lukáš Jurčo, je môj bývalý spolužiak a už na univerzite mohol človek sledovať jeho kreatívne a šikovné ruky. Výroba kožuchov, ktorej sa teraz naplno venuje započala práve v tomto období. O hudbe, ľudovej kultúre, tradícii, či krčme si môžete prečítať v našom priateľskom rozhovore.

 

Nazdar Lukáš! Keď sme sa spoznali niekoľko rokov dozadu nosil si kožený krivák a black metalové nášivky, ako je to s tebou dneska? Hráva ti ešte black metal alebo všeobecne metal doma či pri práci?

Servus! Haha, to bolo fakt dávno, keď sme všetci rebelovali proti všetkému. Dneska sme už inde (dúfam). Aj keď som mal obdobie, keď som metal a všetko okolo BM všeobecne nemohol ani cítiť, dnes mi hráva najmä black. Neorientujem sa už v tom, ktorá kapela je „v pohode a môže sa počúvať“, ale zaujalo ma toho v poslednej dobe mnoho. Pri mojej práci vypočujem celý youtube tak dvakrát mesačne, čiže počúvam všetko.

 

Hovoríš teda, že počúvaš dosť black metalu stále, čo ti tak najviac utkvelo v pamäti, bez toho aby si si rozklikol youtube alebo iné stránky?

Počúvam hlavne staré, obľúbené veci – Archgoat, Peste Noire, Inquisition. Musím sa priznať, že ma veľmi zaujala americká Uada, aj keď netuším, či sú akceptovaní slovenskou scénou. Poslednú dobu ma baví aj Lustre, či Alcest, veci s atmosférou.

 

S.:Prezradím ti tajomstvo, videl som ich naživo a bolo to slabé ako pigi čaj, navyše mi to príde ako rip off Mgla. Haha.

Môže byť – ja tam počujem aj hodne Inquisition a páči sa mi to. Mgla tiež neobjavila teplú vodu, ale aj ich si púšťam rád. Ten image je dobrý, lepší ako špicaté kloboučky, ktoré veľmi frčia.

 

Vyštudoval si históriu a filozofiu, no tvoja práca je takou menšou odbočkou a má skôr etnografický charakter. Čo ti dalo štúdium na fakulte a čo viedlo tvoje kroky práve k tejto téme?

To je pravda, ale moje smerovanie malo etnografický charakter prakticky od druhého ročníka štúdia. Navždy budem zaviazaný dr. Mácelovej a dr. Kožiakovi za to, že mi pomohli a umožnili ísť vlastnou cestou v rámci štúdia iného odboru a v každej historickej téme nájsť niečo etnografického – môjho. Taktiež prednášajúcim z filozofie, ktorí mi „dali pokoj“ a len som plával, filozofia ma skutočne nebavila a jej štúdium bol pre mňa taký drobný omyl. Čo mi dala fakulta? Myslím, že tú najlepšiu prípravu do života, ale i osobného, nie len profesionálneho. Dodnes mi idú v hlave slová profesora Škvarnu, či docenta Kmeťa, aj pri bežnom každodennom rozhodovaní. Určite to mnohí spolužiaci majú inak, ale je naozaj trápenka študovať niečo, čo ťa nebaví. No a okolo histórie sa motám prakticky od detstva, vďaka dobrému vedeniu ešte z čias základnej školy. Zároveň, história a filozofia boli jediné predmety, z ktorých som mal čisté jednotky za 4 roky na gympli, takže cesta bola jasná, haha. Sklamanie prišlo až potom, keď som zistil, že filozofia nie sú životopisy filozofov.

 

Aké knihy alebo diela ovplyvnili najviac tvoj život a neskôr aj súčasnú prácu? Kľudne vytiahni aj nejaké veci čo si čítal na gymnáziu.

Čo sa týka profesionálnej roviny, tak to je samozrejme odborná etnografická literatúra, ktorú asi nemá zmysel bližšie približovať, ale sú to diela slovenských etnografov Andreja Polonca, Heleny Johnovej, Jarmily Paličkovej – Pátkovej, Jána Botíka, či Oľgy Danglovej. Moja najobľúbenejšia kniha je trilógia Slnko vystúpilo nad hory, od Ľuda Ondrejova. Inak čítam taký slovenský mainstream – Ďura Červenáka, Jozefa Kariku, Dominika Dána, Václava Neuera, alebo Arpáda Soltésza. Aj keď posledný menovaný je úplný primitív. A pri práci veľmi rád počúvam audioknihy od Lovecrafta, Nesba, Poea.

 

Čo hovoríš na etnologičku Nádaskú? Ja som bol minulý rok na jej prednáške o letnom slnovrate a poviem ti pravdu, bolo to celkom slabé. Príčinu by som videl aj v tom, že to bolo orientované pre takú laickú verejnosť. Ale vysvetľovať rituálnu sexualitu na letný slnovrat, tým, že bolo treba plodiť veľa detí mi príde dosť skratkovité. Ináč jednu jej knihu recenzoval aj kolega N.KH na Bese, nečítal si náhodou tento titul?

Túto pani evidujem len z TV, ktorú už roky nepozerám – že vždy tam niečo motala, keď bola Veľká Noc, Vianoce, alebo jarná rovnodennosť. Asi je dobré, keď sa také niečo objaví v médiách, aj keď to je tak, ako hovoríš. Hovorí nejasne, polopravdy, nafúknuté senzácie – ako všetko v TV. Jej knihu som nečítal, myslím, že ona ani primárne necieli na čitateľa ako som ja. Priznám sa, že som ani netušil, že píše knihy. Popularizovanie ľudovej kultúry je veľmi ťažké, pretože to vždy skĺzne k nejakému gýču. Keby mala slovenská etnografia Pavla Dvořáka, ktorý by to všetko dokázal opísať v príbehoch, bolo by to omnoho lepšie. Ja sem tam na FB uverejňujem také krátke príbehy kožušníckych majstrov a ich výrobkov, má to celkom úspech.

 

Poďme bližšie k tvojej práci a záujmu – ľudové kožušníctvo. Ako by si popísal tento druh remesla spojeného s odievaním a aké má miesto v slovenskej ľudovej kultúre?

Je to celkom zaujímavé, ale kožušníctvo je zrejme najstraším remeslom, ktoré ľudstvo pozná. (Tým nemyslím remeslo, ktorému sa venujú viaceré pekné metalistky :D) Potreba človeka odievať sa je tu odjakživa a zvieracie kožušiny boli najdostupnejším materiálom. Kožušnícke remeslo má na Slovensku svoje nezastúpiteľné miesto. Najstaršia zmienka o cechu remeselníkov je zo 14.storočia – a je o kožušníckom cechu v Košiciach. Rozmach kožušníckej výroby priamo súvisí s valašskou kolonizáciou a zmenami v odievaní ľudových vrstiev, prítomnosti kvalitného materiálu. Kožušnícke odevné súčasti boli všeobecne tie najcennejšie, boli podmienkou pri niekotorých obradoch (svadba), spájali sa s nimi magické predstavy (napríklad položenie novorodenca na kožuch – aby malo dieťa kučeravé vlasy). Najlepšie máme zdokumentované obodobie od roku 1900, približne do roku 1950, keď kožušníctvo a kožušníci boli praktiky zo dňa na deň postavení mimo zákon, ich živnosti zrušené a zlikvidované. Vďaka tomuto kroku sa v 99% pretrhla niť v rámci dedenia remesla v rodinách, prestal sa vychovávať dorast, prestali sa vyrábať zdobené výrobky a remeslo na väčšine lokalít zaniklo. Ja som mal nesmierne šťastie, že som sa ešte stretol s ľuďmi, ktorí toto remeslo vykonávali v autentickej tradícií a odovzdali mi svoje vedomosti – a tak môžem ich v šľapajách niesť pochodeň ďalej.

 

Na túto tému si napísal aj knihu, kedy si sa rozhodol, že niečo podobné dáš dokopy? Odzrkadlili sa nejaké praktické vedomosti zo štúdia pri zostavovaní tejto publikácie? Mimochodom aký je jej náklad a predaj?

Bola to téma mojej bakalárskej práce. Už vtedy mi na katedre hovorili, že je to dobrá téma a zaslúži si publikovanie. Od bakalárky k vydaniu knihy však uplynulo takmer 7 rokov. Ale je dobre, že to trvalo dlhšie. Za ten čas som dokončil terénny výskum, ktorý zrejme definitívne doskúmal túto problematiku v mojom regióne (Podpoľanie/ severný Novohrad). Myslím, že je to plnohodnotná monografia, s ktorou laici budú zrejme trochu zápasiť, ale ak je človek aspoň trochu oboznámený s tradičnou kultúrou, nemôže mať problém. Samozrejme, bez štúdia na VŠ, zvlášť histórie by tá kniha vyzerala úplne inak. Je špeciálnym problémom publikácií v etnografií, že ich často krát píšu ľudia bez akejkoľvek formálnej prípravy, ako laici. Je síce dobré, že píšu, ale častokrát píšu bludy, alebo ich knihy nemajú ani úroveň seminárky z prvého ročníka. Na druhú stranu, kompetentné pracoviská (SAV) takéto témy momentálne nerieši, pretože sú omnoho pálčivejšie témy, takže je dobre, že sa píše aspoň niečo. Vydanie publikácie podporil Fond na podporu umenia a náklad bol 300 kusov. Viac, než sto kusov som rozdal kamošom, pár desiatok sa predalo. Ešte ich niekoľko desiatok mám, ale už si ich šetrím. Dotlač určite tak skoro nebude. Teraz nám vyšla ďalšia kniha, o ľudovej architektúre, takže sa výskumne zameriavam viac na túto tému.

 

Videl som, že makáš na stavbách a architektúre a je to skvelá aktivita musím povedať. Vieš trošku načrtnúť túto tému? Aké staré sú stavby, ktorým sa venuješ, v akom sú stave a ako k nim pristupujú pamiatkári, či historici?

Jasné, rád. Ľudová architektúra je moja srdcovka, úplne. Je to už dlho, čo si celé to univerzum ľudového staviteľstva všímam, ale do reálnej vášne to prerástlo tak tri roky dozadu. Zoznámil som sa s človekom, ktorý skúma ľudovú architektúru už skoro 30 rokov, a celkom sme si sadli a teraz sme fakt dobrí kamoši. Volá sa Peter Brada, ale každý ho pozná pod trampskou prezývkou „Bredy.“ Prvou vecou, ktorú sme začali riešiť bolo zachovanie slamenej strechy ako prvku kultúrnej krajiny Podpoľania. Do dnešných dní na hriňovských lazoch ostáva len posledný fragment pôvodnej strechy, ale my sme stihli vybudovať ďalšiu, čím kontinuita nebola pretrhnutá. Inak sa spolu venujeme hlavne výskumu, i keď ja som viac menej len „stopár“ – a vodím ho po krajine, hľadáme zaujímavé stavby, vo väčšine v zlom technickom stave, ktoré sa dokumentujú, fotia, merajú a vyhotovuje sa z nich výkresová dokumentácia, keďže ich záchrana v teréne je nemožná. Spoločne s ďalším kamošom – Mojmírom Chomom – ktorý sa venuje dendrochronológií, sme začali stavby, ktoré boli bez datovania zaraďovať do časových rámcov. A vyskočilo nám dosť zaujímavé zistenie – najstaršie ľudové stavby, ktoré na Podpoľaní máme – sú salašnícke koliby pod Poľanou. Keď sme ich zameriavali, väčšina z nich bola v ruinách. Jedna z kolíb, ktorá bola zrútená asi 5 rokov bola zadatovaná – vznikla krátko po roku 1640. Toto bolo neuveriteľné zistenie a okamžite sme začali robiť všetko pre to, aby sme túto stavbu zachránili. Podarilo sa – dnes je koliba prevezená do inej lokality, zrekonštruovaná a slúži pôvodnému účelu – ako salašnícka koliba. Ja som si zavesil na krk ďalšie bremeno- kúpil som drevenicu z roku 1914, v pomerne zlom stave, ktorú budeme tento rok rekonštruovať, ak to podmienky dovolia. No a pamiatkári? S niekoľkými sa poznám a sú nám veľmi nápomocní, aj keď KPU nefunguje úplne ideálne, čo je škoda…ale tu nič nefunguje ideálne. Myslím, že historikov téma ľudového staviteľstva veľmi nezaujíma, pretože je to zafixované ako téma 19. a 20. stor. – aj to tých najnižších vrstiev. Ale myslím, že výskum tejto témy môže byť nápomocný. Keď si vezmeš, že obec Detva bola založená v roku 1638 a v jej chotári je salašnícka koliba z roku 1640, dosť to mení pohľad na dejiny jej založenia, hospodárenia v jej chotári a podobne…

 

Okrem toho ti nedávno vyšla kniha o spomínanej architektúre, kde si ju prípadný záujemca môže zohnať?

Je to prvý diel plánovanej edície Tradičné staviteľstvo Podpoľania. Zamerali sme sa na fenomén rýchlo zanikajúcich, alebo už úplne zaniknutých chotárnych stavieb (salaše, koliby, senníky, sezónne obydlia). V tejto knihe som len spoluautorom, väčšinu diela odmakal Bredy, spoločne s vyhotovením podrobnej technickej dokumentácie. Je to dosť odborné čítanie a pochválim sa – recenziu nám robil samotný profesor Ján Botík, čo je pre mňa obrovskou cťou. Kniha vyšla len v maličkom náklade 160 kusov, ešte ich niekoľko máme k dispozícií – ak niekto cmá o knižku záujem, nech ma kontaktuje na FB, alebo mailom. (jurco.lukas@hotmail.com)

 

Ešte sa vrátim ku kožušníctvu. Jeden môj známy, ktorý robí oživenú históriu Slovanov z Veľkomoravského obdobia mi hovoril o tom, ako priaznivci „LH“ kritizovali nosenie kožušín na akciách, nakoľko tieto sa nenašli v hroboch či v dobových, historických opisoch. Ty tvrdíš, že kožušníctvo patrí medzi najstaršie remeslá s kontinuitou. Dokážeš si predstaviť, že by práve v tomto období ľudia túto súčasť odevu nenosili? Poprípade máš nejaké iné poznatky a informácie?

To je fakt, že asi to nedokážu archeologicky doložiť. Ale nedokážem si predstaviť, že by kože a kožušiny zvierat, ktoré chovali, alebo príležitostne lovili, nevyužívali. Určite to nevyzeralo tak, že každý veľkomoravský chlap mal na hlave vlčiu kožušinu, ale určite nosili odevy z kože a kožušín. Veď by v zime zamrzli. Odev z kožušín, kože a vlny je to najlepšie, čo môže byť. A oni to určite veľmi dobre vedeli. Ja občas nachádzam na povalách staré kožuchy, ktoré majú cca 100 a viac rokov. Väčšinou sú to už len vysušené zdrapy kože podobné pergamenu. Neviem si predstaviť, ako by sa mohla zachovať kožušina z 9. storočia. I keď náhoda je blbec – možno sa to podarí nájsť. A určite by som na ich mieste študoval nálezy v sídliskových odpadových jamách, ak sa v nich nachádzajú kosti kožušinovej zveri – kún, líšok, vlkov, bobrov – tak je to jasné.

 

Viem, že si často hovorieval o folklórnom gýči a kritizoval jeho nadužívanie, či nesprávne užívanie ornamentov a vo všeobecnosti aj odevu. Skús predstaviť menej znalým tvoje dôvody pre kritiku súčasnej folklórnej vlny a kde vidíš hranicu medzi gýčom a tradíciou?

Je to obyčajná blbá propaganda, ktorá útočí na pudy nevzdelaných ľudí. Je to dosť škaredé, keď sa to takto povie, ale je to bohužiaľ tak. Nejaký chytrák prišiel na to, že ak použije nejakú slovenskú hlášku, či ornament, hneď sa to lepšie predáva. Pri tom, je to naozaj umenie urobiť z dokonalého konceptu, akým je napríklad tradičný odev – gýč. Celý ten problém má niekoľko rovín a je ťažké sa vyjadriť vo všeobecnosti. Ak sa pozrieme na problém „suvenírov,“ ktoré sa predávajú kdesi po festivaloch, tak ani tí, čo si ich kupujú, ani tí, čo ich predávajú, ani tí, čo ich vyrábajú neriešia žiadnu autentickú tradíciu. S týmto sa bojovať skutočne nedá. Omnoho horšie je, keď niekto znovu vymýšľa veci, ktoré už boli vymyslené. Napríklad goralský kožuch zo Ždiaru. Originál nemajú, na fotografií to nie je dobre vidieť – tak si to nejaký „umelec“ vyrobí podľa seba – častokrát si však ani títo ľudia nedajú poradiť a okruh ich zákazníkov je z rovnakého cesta. Tešia sa z toho, že niečo majú a je im úplne jedno, že je to hlúposť.  Ďalšia vrstva problému sú „paraziti,“ ktorí živoria zavesení na poctivých vedcoch a výskumníkoch a prevádzkujú FB stránky ako „Slovjäni“ – kde prezentujú fotografie, ktoré všemožne kradnú po internete, vymýšľajú si popisy, hovoria o židovskej vede, ktorá zamlčuje slovjänske dejiny – títo mi vadia snáď najviac. A posledným problémom je, že ak niečo robíš poriadne, pričom partia ľudí, v okruhu ktorej sa hýbem, to naozaj poriadne robí – okamžite získaš nálepku nejakého „sektára“, ktorý nechce nič poskytnúť zadarmo, za všetko pýta peniaze, prípadne veci niekde kradne. Celá komunita  okolo slovenského folklóru je prakticky obyčajná subkultúra a o fungovaní subkultúry tebe naozaj nemusím veľa hovoriť. A ešte k tomu, kde vidím hranicu medzi tradíciou a gýčom? Hrať na heligonku pekné staré pesničky je tradícia. Založiť orchester heligonkárov je vesmírny gýč. Tento princíp aplikuj na čokoľvek, čo vo svete vidíš. Celkom dobre to funguje.

 

Mne k tomuto povedal skvelú vec Torham z ex-Žrecu, keď som, sa ho opýtal, prečo prestali nosiť košele na koncertoch a celkovo ako vizuál kapely. Jeho odpoveď bola, že to jednoducho neboli oni, boli to ukrajinské košulky, ktoré s Moravou a ich regiónom nemali nič spoločné. Mimochodom tému o ufoslovanoch si mi ukradol z klávesnice, lebo ja sa na to ľudí rád vypytujem. Máš nejaké zaujímavé skúsenosti s nimi?

Pozrieť si Žrec v krojoch zo Slovácko sa nesúdí by bolo fakt zaujímavé. Jasné, kopu. Dosť intenzívne cez niekoho sťahovali fotografie z môjho súkromného FB a uverejňovali ich na stránke Slovjäni s dokrúteným popisom. Veľmi dobre som sa pobavil na fotografií, ktorú popísali ako „Slovjäni z Detvianskej Huty.“ Pri tom to boli predstavitelia vrchnosti obce – richtár, notár, učiteľ a organista cca v roku 1937. Boli to praví Slovjäni, organista mal nemecké priezvisko, notár bol Žid, učiteľ Čech a richtár zarytý antifašista.

 

Veru je to s nimi ťažké, ja som nedávno vytvoril zoznam literatúry k slovanskej mytológii, o ktorý ma dlhšie prosili známi, nakoľko sami boli častokrát zmätení v súčasnej ponuke kníh. Keď už sme pri tom, aký je tvoj vzťah k duchovnej stránke tejto veci?

Ja som nebol nikdy duchovne založený, to vieš.  Neriešil som to, necítim potrebu to prežívať. Myslím, že takto som najplatnejší a moja činnosť s duchovnom veľmi nesúvisí. Nemám však proti tomuto nič, tento rok som mal napr. u Mira Švického na Zimnom Slnovrate drobnú prednášku, ale obradu som sa nezúčastnil. Určite nehodnotím ľudí cez prizmu viery, alebo duchovného presvedčenia, myslím, že je to vyslovene intímna záležitosť, ktorú si musí každý so sebou vyjasniť sám. Ale musím priznať, že som si všimol, že mnoho ľudí, ktorých som považoval za názorovo konzistentných predviedlo dosť veľké duchovné tance. Verím, že sa niekto môže hľadať, ale ak sa nájde iba v tom hľadaní, asi to nie je dobre, ale to som už odbočil.

 

Na chvíľu ešte poďme k metalovej hudbe, ktorej sa venuje náš web z veľkej časti. Množstvo pagan a folk metalových kapiel si na seba oblieka akési nejasné tuniky či odevy, ktoré majú byť prejavom „folku“. Čo evokuje v tebe tejto trend, poprípade videl si niekedy kapelu, ktorej vizuál ti v tomto smere dával zmysel?

Ak si predstavím koncert ako nejaké umelecké predstavenie tvorby, tak k tomu určite patria kostýmy. A keďže kostým nie je autentickou replikou nejakého odevu, nemám s tým až taký problém. Kostýmy môžu byť dobré, napríklad Darken chodí vymustrovaný naozaj pekne, alebo môžu byť aj fakt hrozné. Úplní králi sú podľa mňa Kroda a veľmi nemilo som bol prekvapený z Nokturnal Mortum. Toľko šaškární som na kope už dávno nevidel. Ako som hovoril, dlho som to nesledoval a keď som si to po rokoch znovu všetko prechádzal, pýtal som sa sám seba, či mi niečo stihlo ujsť, alebo kde je chyba. Keď 10 rokov dozadu hráš koncert v tričku a dneska máš na hlave mŕtvu vranu a hráš tie isté pesničky, asi nastal nejaký posun.

 

Nokturnal Mortum popravde s tými handrami nemilo prekvapili aj mňa, nuž ale je ako je, hudba je vynikajúca od začiatku do konca. Ináč u toho Darkena mi to príde tiež naopak, že vývoj jeho kostýmov je čoraz lepší, ale hudba sa už opakuje. Počul si ten nový singel čo vydal?

Ja som nikdy nebol veľký fanúšik Nokturnal Mortum, ale pár pesničiek mám rád a Graveland si nejdem už dlho. Ono aj to vykrádanie seba samého zrejme musíš vedieť, takým Archgoat to ide už 30 rokov celkom dobre.

 

Chcel som s tebou prebrať aj tému krížov, ktoré sa vyskytujú na Podpoľaní. Tie majú v sebe množstvo symbolických prvkov. Nebudeme fantazírovať ako istá skupina ľudí, ale je zrejmé, že sa do nich preniesla predkresťanská mentálna výbava ľudí, čo by sme mohli nazvať aj ako prejav synkretizmu. Vieš povedať k tejto téme viac? 

Téma podpolianskych krížov je už trošku prevarená. Samozrejme, nachádzajú sa na nich isté symboly, najmä solárne. Bohužiaľ, ich výrobe sa v 20. storočí venovali už len cca traja remeselníci, takmer všetky zachované kríže sú od nich a sú dosť unifikované. Prevláda na nich rastlinná ornamentika, rôzne biblické symboly a miestami i pokusy o plastiky – Panny Márie a podobných vecí. Na starších krížoch z 19. storočia sa vyskytuje viac archaickej ornamentiky – najmä solárnej, rôzne svargy, kolovraty a podobne. Ak chceš vidieť naozajstné pohanské relikty, tak sú to evanjelické náhrobky zo severného Novohradu, z lokalít Horný a Dolný Tisovník, Ábelová, Nedelište, Madačka, Šuľa, Senné, Červeňany, či Veľký Lom. Staršie boli drevené, tie sa prakticky nedochovali a koncom 19. storočia sa tam už vyskytovali kamenné náhrobníky v tvare oltárov, ktorých symbolika je všetkým, len nie kresťanským. Sú na nich svargy, plamienkové svastiky, viacramenné svastiky, chrobáky, stromy, vtáky a niekedy i celkom poetické veršíky. V celom severnom Novohrade prežili dosť zaujímavé predkresťanské praktiky, niekedy úplné haluze – ako pochovávanie nepokrstených detí v hlinených hrncoch, pochovávanie starých ľudí pod prah domu, či pochovávanie priamo v záhradách, nie na cintorínoch. V Hornom Tisovníku, i Dolnom Tisovníku sú staré cintoríny zrekonštruované, takýchto náhrobkov je tam niekoľko desiatok a sú tam i repliky pôvodných drevených – niektoré vyzerajú ako modly starých bôžikov – odporúčam to vidieť.

 

Vidím to tak, že mám nápad na ďalšiu turistiku/výlet a už viem kto bude môj sprievodca. Spravil by som z toho asi aj reportáž do Besu. Berieš?

Jasné, rád. Ono to nie je trasa veľmi na turistiku, nakoľko sú tie miesta prakticky v dedinách, ale prejsť celý severný Novohrad, zastaviť sa na pekných výhľadoch, vidieť ten magický kraj – to Ti fakt odporúčam. Takže beriem. Ja tam chodím veľmi rád, aj dnes som sa túlal v tých miestach.

 

Ku koncu ešte hodíme reč o pive. Viem, že máš rád remeselné pivá! Čo hovoríš na súčasný trend a rozmach, ktorý nastal už aj na Slovensku?

Už som sa bál, že sa neopýtaš! Som si istý, že je to len a len dobre, keď sa varí poctivé pivo, to ako remeselník môžem len oceniť. Ako drobné negatívum vnímam to, že je zakladanie pivovarov a liehovarov výrazne dotované eurofondovými schémami, čo samozrejme prilákalo dosť  eurofondových pijavíc, ktoré o pive nič nevedia, ale peniaze majú radi. A poctivý remeselník si tie eurofondy nedokáže vybaviť. Čo sa týka piva, nie som úplný nazi, rád si dám aj obyčajnú čapovanú desinu, ale milujem tmavé pivá, stouty a portre. Jeden môj kamoš tu v Hriňovej varí pivo doma, takže často koštujeme jeho pivá. Veľmi rád chodím do pivovaru Franz v Lučenci, dobrá piváreň je Gurmán vo Zvolene, kde je na čape snáď všetko od Pernštejnu a robia tam fakt dobré rezané pivo. No a keď mám možnosť, vždy sa zastavím v Laniuse v Trenčíne, alebo v Žiwlli v Piešťanoch, so sládkom Peťom Demkom som cez krstnú mamu rodina, takže výslužka a koštovanie priamo v sklepe sú zaručené. Ale aj tak najradšej popíjam pivo v hriňovskom Kocúri, kam chodím na pivo od mojich šestnástich rokov.

 

V Hriňovskom Kocúri… nedostanem tam na držku, keby som tam šiel bez teba?

Kocúr je super, to je moja „kancelária“ :D…zrejme by si na držku nedostal, ale pár bitiek som tam videl. Veľmi dávno, asi 10 rokov dozadu som tam videl dokonca bitku, keď chlapi rozbíjali poháre a chceli sa rezať s nimi. To bol podpoliansky foklór, nie nejaké prihlúple ujúkanie na javisku! Hahaha.

 

Každopádne, ďakujem ti za rozhovor, bolo to poriadne od srdca a vyčerpávajúce a dozvedel som sa dosť nových vecí. Ako obvykle nechávam posledné slovo človeku, ktorého spovedám. Tak si to uži Lukáš a dúfam, že sa uvidíme na tom výlete!

Ja ďakujem za možnosť porozprávať sa a priblížiť trochu veci, na ktorých pracujem. Nejaké hlboké morálne posolstvo na záver nemám – snáď len, aby ste si skúsili všímať obyčajné veci z minulosti, ktoré vo Vašom okolí stále sú. Poslednú tetku, ktorá chodí ešte chodí v kroji, staré domy, za pár rokov to bude všetko minulosťou. Tour de Novohrad beriem už ako samozrejmosť – vidíme sa! Všetko dobré, ahojte!

 

Instagram Lukáša Jurča

 

Author: S.

Zakladateľ a šéfredaktor Besu

1 thought on “Rozhovor – Lukáš Jurčo (6. 5. 2020)

  1. Díky za výborný a inspirativní rozhovor, spousta lidí se hrozně ráda odkazuje k tradiční kultuře a řemeslům, ale potkat někoho, kdo se tomu doopravdy poctivě věnuje a je za ním vidět kus práce, to už zdaleka tak časté není.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.