Pred 25 rokmi vydali bratislavskí Galadriel svoj druhý, dnes už kultový album The Mirror Of Ages. Pre pamätníkov ťažko stráviteľný fakt, pre iných len ďalšie undergroundové výročie. Ako sa naň odstupom rokov pozerá jeho hlavný tvorca Dodo Ďateľ sa dočítate v dnešnom rozhovore – historicky prvom článku o tejto skupine na Bese.
Zdravím ťa Dodo. Som veľmi rád, že ťa môžem privítať na stránkach Besu v rámci výročia vášho albumu The Mirror Of Ages. Na úvod začneme zľahka. Ako sa ti darí dnes? Čo ťa napĺňa, baví a čo ťa naopak znechucuje?
Ahoj. Ďakujem za tvoj záujem a aj za to, že si mi týmto albumom pripomenul, aký som starý, haha. Na úvod to teda nie je príliš ľahká otázka. V dnešnej dobe mi veľmi veľmi vadí tá rozdelenosť spoločnosti, ktorá sa prejavuje takmer na každom kroku. Žijeme extrémne komplikovanú dobu a fakt je pomaly už ťažké ísť aj na pivo, aby si sa nedostal do nejakej konverzácie, ktorá vás pri jednom stole postaví na úplne opačné strany barikád. Je to vyčerpávajúce a nešťastné. Ale to je samostatná ťažká téma, tak radšej poďme k muzike.
Ako si sa dostal k metalovej hudbe? Čo bolo pre teba tým zásadným impulzom k sformovaniu Galadriel?
Fúha, človeče, to je strašne dávno. Moje prvé dotyky s hudbou, alebo povedzme rockovou hudbou, sa udiali niekedy v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď som dostal k nejakému sviatku platňu Žeravé znamenie osudu (TUBLATANKA). Následne sa mi dostala do rúk platňa The Final Countdown od EUROPE. Postupne som objavoval ďalšie rockové a metalové kapely až som sa ocitol začiatkom 90-tych rokov v silnom thrashovom období. Čím viac som spoznával nových ľudí, tým sa aj moje hudobné obzory rozširovali. So založením kapely sme koketovali už niekedy okolo rokov 1993-1994, ale boli to také hračkárske pokusy. Prišlo mi to také logické vyústenie toho fanúšikovstva, že založíš vlastnú kapelu, haha. Doslova game changer vtedy bol album Tales From The Thousand Lakes od AMORPHIS. A zrazu tu bol žáner, ktorý ma doslova pohltil a tak sme založili GALADRIEL. Hudobne sme sa pohybovali niekde medzi heavy, death a doom metalom so silným akcentom na melodiku. Potom prišli vplyvy od THE GATHERING a MY DYING BRIDE a bolo vymaľované.
Aká bola v situácia v metalovej komunite v Bratislave, keď ste začínali? Ktoré miesta boli v tom čase pre metalistov podstatné?
Bratislava nepatrila v tom čase medzi nejaké bašty metalového podhubia. Okrem CLANDESTINE a ACHERON tu nebolo veľa metalových kapiel. V našom období tu s nami vznikli aj ďalšie metalové kapely (napr. ETHEREAL PANDEMONIUM alebo MORTAL INFECTED). Boli tu aj nejaké rockové kapely, ktoré sa viac či menej dokázali presadiť, ale väčšinou to nemalo dlhé trvanie. V podstate z nich ostali v tom čase aktívni len INE KAFE. Asi sa najlepšie prispôsobili tomu, čo sa sem lialo z MTV a podarilo sa im vyhnúť tvrdým drogám, ktoré tú scénu v prvej polovici 90-tych rokov významne rozprášili. Čo sa týka miest na hranie, toho moc nebolo. Pamätám si, že sa hrávalo najmä v kultúrnych domoch. Vrcholný priestor bol klub Rock-Pop-Jazz, ale nebolo to jednoduché pre kapely nášho typu sa tam dostať hrať. Hrali sme tam jednu akciu s MORGAIN a LUNATIC GODS. Čo sa týka miest, kde sa schádzali ľudia z podhubia, boli to najskôr Machnáč (ten bol oproti PKO), samozrejme krčma U Matúša nad Hlavnou stanicou, chodilo sa aj do Umelky, ale tam začali chodiť fašouni, takže tam vznikali dosť zlé situácie. Neskôr vznikol klub Hellraiser (dnešný Garda Pub)… ale ten tu bol snáď rok-dva. V podstate prvým pravým rockovým klubom bol až oveľa neskôr Randal Club.
(titulná fotka skupiny z albumu The Mirror of Ages – pozn.red)
Prejdime k vášmu výročiu. Pre teba to musí byť neuveriteľný závan nostalgie, rovnako aj pre ľudí, ktorí vtedy album počúvali. Predsa len, je to vlastne štvrťstoročie. Ako na toto obdobie spomínaš ty? Čo vás v tej dobe každý deň sprevádzalo?
My sme v tom čase v podstate každý deň žili hudbou. Ja som v tom čase odsluhoval civilnú službu v kultúrnom dome na Vajnorskej ulici a rovnako ani ostatní nemali ešte žiadne starosti a záväzky, takže kapela a muzika všeobecne tvorila 90% našich životov. My sme boli v skúšobni niekoľko krát týždenne a v podstate stále sme robili nové a nové skladby. Bolo to extrémne plodné a kreatívne obdobie. Tým ako sa človek zdokonaľuje v hre na nejaký hudobný nástroj, tak si samozrejme stále viac môže dovoliť a otvára mu to nové a nové obzory. Ak sme neboli v skúšobni, tak sme sa stretávali na pive a rozoberali veci okolo kapely a scény.
V kapele to vtedy zavesil na klinec gitarista Voloďa a prišiel Tomax, pre ktorého to bol jeho vôbec prvý album. Ako vieme, ten sa rokmi prepracoval aj do iných väčších kapiel a zahral si aj na Eurovízii. Ak mám správne informácie, Voloďa sa už od tej doby v žiadnej kapele neukázal. Kvôli čomu ste sa s ním rozlúčili a ako došlo k spolupráci s Tomaxom?
Voloďu to v podstate zo dňa na deň prestalo baviť. Už sa nikdy potom v žiadnej kapele neobjavil. Snažil sa stvoriť nejaký sólový projekt, ale nikdy to nedotiahol. Svojho času žil v Holandsku, ale už je myslím roky späť. Takto, Tomax bol aj v úplne prvej zostave kapely ako druhý gitarista popri Voloďovi, ale v tej chvíli ešte nebol ten správny čas. Po odchode Voloďu som ho ale presvedčil, aby začal hrať v GALADRIEL a to bol pre nás veľmi dôležitý moment. On ako gitarista rástol deň čo deň. Je to ten typ človeka, ktorý presne trafil svoj talent, či už ako hráč alebo skladateľ. Preto sa niet čo diviť, že o neho mali záujem aj iné kapely, pretože s ním znie každá kapela päťkrát lepšie. Proste to tam je.
Dnes už nie je medzi nami Chulo Malachovský (rytmická gitara). Ten s vami nahral dva albumy. Ako si spomínaš na neho? Boli ste po jeho odchode z kapely ešte v kontakte?
Chulo bol fajn týpek, len začal asi trochu viac huliť a mal odlišný okruh známych, takže postupom času chodil menej a menej na skúšky a prestali ho veci okolo našej kapely baviť. Aby som bol úprimný, po jeho odchode, sme už neboli veľmi v kontakte. Až som sa pár rokov neskôr dozvedel, že dodýchal. Bol už vtedy úplne mimo hudby a veľa o ňom neviem povedať.
Na albume je počuť ten pravý, undergroundový zvuk. Na tú dobu ste to mali veľmi slušné a mnohí dodnes preferujú autentickosť pred zbytočnou prepracovanosťou. Nahrávali ste v legendárnom štúdiu Exponent, kde svoje nápady okrem množstva death metalových skupín zvečnili aj komerčnejšie skupiny ako Horkýže Slíže, Iné Kafe či Desmod. Aká bola spolupráca s ľuďmi v Hlohovci? Ako reagovali na vašu hudbu?
No, takto… hehe, jedna vec je autentickosť a undergroundový zvuk, na druhej strane je tam tá veľmi nízka muzikantská a kompozičná zdatnosť, to si musíme priznať. Áno, má to svoju silu a je to odraz doby a je tam naša pečať. Každopádne to bol značný krok vpred po Empire Of Emtiness. Ľudia z Exponentu boli fajn, či už Tomáš Kmeť, ktorý nám nahral do dvoch skladieb klávesy (Sad Leaves Of The Dying Rose a Dreaming Memories na prvej nahrávke) alebo aj zvukári Moriak a Sanchéz (RIP). Prvú nahrávku sme nahrávali ešte komplet na kotúče, pri tej druhej sme už časť nahrávali na harddisk, to bol značný rozdiel. Je to niečo, čo si dnes neviem ani predstaviť, ale som rád, že som to zažil. Boli sme asi najmladšia kapela, čo tam bola nahrávať, haha. Niekedy nám to dali pocítiť, ale inak sa nám vždy snažili pomôcť a vyjsť v ústrety. Vždy sme odtiaľ odišli o fúru skúseností lepší. To štúdio bolo v Šulekove hneď vedľa cintorínu a keď sme išli v noci z krčmy, chodili sme tadiaľ skratkou, hehe, malo to svoju atmosféru.
V jednom rozhovore ste spomínali, že práve táto nahrávka bola pre vás skutočne „prvá“, na rozdiel od debutu Empire Of Emptiness (1997). V tom bolo silno cítiť vplyv Rotting Christ, zatiaľ čo na druhom albume ste si už našli svoj štýl. Od toho ste sa odrazili na ďalších, ako sú Oblivion (2000), či From Ashes And Dust (2002). Demá prvých dvoch albumov ste nahrali len rok po sebe. Ako ste sa dopracovali k tej veľkej zmene za tak krátky čas?
Ale to si zase ja nemyslím. Mám pocit, že tie rané nahrávky boli dosť ovplyvnené skôr AMORPHIS a možno PARADISE LOST. Tie blackmetalové prvky sa začali v našej hudbe objavovať až neskôr, niekedy po roku 2000… Čo sa týka rozmanitosti, bolo to zrejme vždy spôsobené tým, že sme aj my sami počúvali veľmi rôznorodú muziku a mali sme široký záber a zrejme sme sa ani nebáli do našej muziky infiltrovať prvky, ktoré si možno iní, najmä v tom ranom období, nedovolili alebo ich ani nenapadlo, že by to mohlo fungovať.
Ktoré skupiny boli pre vás v tej dobe dôležité a mali na vás vplyv pri tvorbe tohto albumu? Miešate v ňom prvky doom metalu, gothic metalu, ale cítiť aj severskú inšpiráciu folk/viking metalom.)
Myslím, že najmä PARADISE LOST, to je Tomaxove dno tvorivej studnice. Ale tej muziky bolo vtedy množstvo, od BLIND GUARDIAN až po BAL-SAGOTH… a medzi tým všetky doomové a gotické kapely… to sa mi už dnes ťažko o tom hovorí.
Nostalgiou zaváňa aj samotný obal albumu. Pre mňa osobne je to jeden z najobľúbenejších cover artov všeobecne vo všetkých žánroch. Aký je jeho význam a ako ste k nemu prišli?
Ďakujem za tvoje slová. Rád by som ho pri nejakej príležitosti urobil tak, ako sa sluší a patrí. Pamätám si, že sme do vydavateľstva vtedy poslali fotku, ktorú sme spravili v lese a chceli sme, aby ju použili na obal. No a oni ju tam len tak pacli a logo tam dosť zaniká… Téma sa mi samozrejme veľmi páči aj dnes. Obal bol inšpirovaný tvorbou spisovateľa Roberta Holdstocka, ku ktorej sme sa viackrát v našej tvorbe vrátili, a súvisí so skladbou The Forest Lullaby, ktorá bola jednou z nosných na tomto albume.
(fotky členov skupiny z albumu The Mirror of Ages – pozn.red)
V tom čase bolo vašim vydavateľstvom Unknown Territory. Ako prebiehala spolupráca medzi vami? Vydali ste u nich prvé tri albumy v pomerne nízkom počte. Ja osobne som CD The Mirror Of Ages márne zháňal, ostáva už len zberateľskou raritou.
Áno. Prvé CD Empire Of Emptiness vyšlo u Unknown Territory v Anglicku. Bolo to vydavateľstvo nadšenca Steva Greena. S ním komunikoval bubeník Viktor a bol z toho nadšený. Nám sa teda vôbec nepáčilo, ako to celé s tou distribúciou dopadlo. Pamätám si, že sa nám vtedy snažil pomôcť aj Shindy, aby dostal tie disky na náš trh, ale nepodarilo sa mu s ním dohodnúť. Nerozumel som tomu. Pre druhý album The Mirror Of Ages sme boli už dohodnutí s vtedy agilným labelom z Čiech – Leviathan Records, ale Viktor nás ukecal, aby sme to vydali ešte opäť v Anglicku. No situácia sa opakovala. Škoda. Ten album je raritka a neviem, či sa ešte niekedy k tomu vrátime. Skôr nie…
V textoch vás veľmi inšpiroval Tolkien. V tej dobe ešte neexistoval filmový trhák Pán Prsteňov. Ako prišlo k tejto inšpirácii?
Áno, aj Tolkien, ale skôr pri tom názve kapely. Myslím, že sme mali v našej histórii len dve alebo tri skladby inšpirované Tolkienom. My sme v období pred vznikom tejto kapely viacerí dosť ulietavali na fantasy literatúre, ale nebol to len Tolkien. Každopádne, keď sme si vyberali názov, siahli sme zámerne po Tolkienovej tvorbe, pretože tam bolo množstvo vhodných názvov pre metalovú kapelu a využili to mnohí pred nami i po nás. Pri výbere dosť zavážilo, že išlo o ženské meno a hoci sa nám zdalo trochu krkolomné, verili sme, že práve to bude v ľuďoch rezonovať.
Ako ste fungovali pri tvorbe? Podieľali ste sa na nej všetci, alebo to bolo skôr o jasnej predstave jednotlivca, ktorú ostávalo už len zaranžovať a nacvičiť? Hudobne sú tie skladby naozaj rozmanité a pritom dokonale zapadajú do albumu. Myslím tým, že každá je niečím výrazná a ani jedna sa nestráca.
To bolo veľmi rôzne. Niekedy sa prišlo len s riffom a postupne sa okolo neho postavili ostatné pasáže, inokedy prišiel perfektný refrén, ktorý si k sebe hľadal vhodné pasáže. Niekedy prišiel niekto s takmer hotovou piesňou. Často sa niektoré veci ale dorábali a menili až v štúdiu. Neboli sme nikdy ten typ kapely, ktorá by pilovala veci pred štúdiom do detailov a dokonalosti a v štúdiu to len stroho každý odohral. Samozrejme, vedeli sme odkiaľ kam ideme, ale častokrát sa stalo, že niektoré dôležité detaily vznikli až na mieste.
Mnoho fanúšikov považuje tento album za Váš najlepší. Spomínaš si, aké ohlasy ste mali v dobe jeho vydania?
Ja neviem, či ho považujú fanúšikovia za najlepší. Ja dúfam, že nie, haha. Ohlasy boli vtedy relatívne dobré, hoci bolo to skreslené tým, že v našich končinách tých kapiel s týmto štýlom nebolo až tak veľa, až o rok-dva potom prišlo kvantum nových kapiel v doomovom kabáte, najmä v Čechách. Ďalšia vec je, že my sme album nahrávali už v roku 1997, hoci vyšiel až o dva roky neskôr. Tým pádom vôbec nebol v čase vydania odzrkadlením toho, kde sa nachádzame.
A čo si o ňom dnes myslíš ty? Je niečo, čo by si na ňom zmenil, niečo čo ti vyslovene prekáža?
Stojím si za tým albumom, hoci mi tam prekáža milión vecí, haha. Tie skladby by si zaslúžili lepšiu produkciu, väčšina z nich má veľmi dobrý základ. V tej dobe sme nenahrávali s metronómom a to tiež túto nahrávku trochu devalvuje. Aj zvuk je šialene plochý, trpí tým najmä skladba Fear In Their Eyes. Najviac mi vadí zle vymyslený mix vokálov pri skladbe In The Garden Of Lost Shades. Viem si predstaviť oveľa lepšie verzie všetkých tých skladieb, len na to nie je energia, čas a ani peniaze, pretože pravdupovediac – robili by sme to len pre seba.
Najbližšie vás čaká 21. decembra v MMC v Bratislave koncert na znovuzrodenej akcii Winter Solstice Eve a neskôr Heathen Strike Over Brno. Je nejaká šanca, že fanúšikovia budú počuť niečo z The Mirror Of Ages? Výročné old school tričko prípadne reedícia by vôbec nemusela zle vypáliť.
Ach, asi nie veru. Momentálne sme tak zaneprázdnení, že máme čo robiť, aby sme našli vôbec nejaké termíny, kedy sa všetci vieme stretnúť v skúšobni, aby sme si aspoň pár krát prebehli program, ktorí všetci ako-tak ovládame. Na to, aby sme sa učili staré songy (niektorí z kapely ich v živote nehrali), v súčasnosti vôbec nie je priestor. Čo sa týka nejakých úvah o reedícii a podobne, ako som už spomínal, nevidím to v tomto čase reálne. Ak by sme do toho šli, museli by sme to prehrať nanovo a dať tomu nový šat, inak by to pre nás nemalo význam. Nechceme po posledných nahrávkach, ktoré sme spolu robili, ísť von s niečím, čo je kvalitatívne dekády dozadu.
Ako vidíš budúcnosť GALADRIEL ty? Už dlhšiu dobu ste hrávali skôr sporadicky, máte nejaké plány na najbližšie obdobie?
Neviem. Nevnímam to momentálne tak, že by som mal plánovať nejakú budúcnosť. My sme si svoje odohrali, zažili sme množstvo zážitkov, prejazdili fakt množstvo kilometrov. Teraz ideme zahrať tieto dve akcie. Malo ísť o túto jednu v Bratislave, ale povedali sme si, že keď nás volajú do Brna, čo je blízko a vyzerá to ako solídna akcia, tak keď už budeme „rozohraní“, vezmeme to, haha. Čokoľvek by sme mali ako kapela poskytnúť, muselo by ísť o niečo, čo so sebou prinesie nejaký extra zážitok, niečo, čo sme ešte nezažili, alebo zažili inak. Snáď mi rozumieš, ako to myslím.
Ďakujem ti za tvoj čas, tvoje odpovede a vidíme sa na WSE 2024!
Pokúsim sa prísť, haha. Ďakujem aj ja.
