Nadviažeme na minuloročnú tradíciu a opäť s miernym omeškaním zhrnieme rok 2020 prostredníctvom nahrávok, ktoré vyšli, a ktoré považujeme za tie najsvetlejšie hudobné okamihy tejto periódy. Je nutné poznamenať, že rok 2020 bol zasiahnutý špecifickou stigmou: mnohé kapely odkladali vydania ich pripravovaných albumov, kvôli tomu, že im nebolo umožnené ich podporiť koncertami a turné, mnohé kapely nemali možnosť svoje plány uskutočniť zase z iných komplikácií spôsobených súčasnou globálnou situáciou… a niektorým to zase naopak prihnalo množstvo času sa kreatívne realizovať a vypĺňať dlhé dni strávené doma kompozíciou. Myslíme si, že napriek všetkému rok 2020 nebol na hudbu chudobný a poďme sa teda pozrieť na to, čo nám tento rok robilo stráviteľnejším.

---

Devana

Rok 2020 bol udalosťami veľmi zvláštny, čo samozrejme nemusím nejak rozpitvávať. Tento nevyspytateľný sled udalostí však akoby zatienil moju myseľ a pri uvažovaní nad výberom z toho roku, som sa bála, či som vôbec na niečo narazila a či som sa stále nevracala len k overeným klasikám. No nakoniec sa mi podarilo dolovať v mysli a spomenula som si na niekoľko albumov.

 

Forndom –  FAÞIR

Nordvis

Na tento one-man projekt švédskeho multiinštrumentalistu L. Swärda som narazila pri vydaní druhého albumu Dauðra Dura (2016). A dalo by sa povedať, že od tejto doby som priebežne sledovala jeho aktivitu a pri prvých zmienkach práce som len dúfala, že to nebude sklamanie. Našťastie sa tak nestalo. Skrz švédsky label Nordvis vydal veľmi podarenú (žiaľ len) 35 minútovú nahrávku, ktorá obsahuje všetko, čo by ste od dark folkového albumu očakávali – skvelú severskú atmosféru plnú melanchólie a krásnych melódií.

 

Grift – Budet  

Nordvis

Ešte chvíľku ostanem pri vydavateľstve Nordvis a zhodou okolností aj ďalšom jednočlennom projekte, ktorý je už je už však z „tvrdšieho“ súdku. Grift je ďalšia švédska záležitosť, za ktorou tentokrát stojí Erik Gärdefors a album Budet je vlastne jeho tretím LP v repertoári. Zima na severe akoby nikdy nekončila a podobne, ako v predošlom projekte, tu opäť máme poriadnu dávku bezútešnosti. Folkom inšpirovaný black metal v prevedení tohto šikovného umelca ma veľmi bavil a nezunoval sa ani po viacerých vypočutiach. Album je presýtený folkovými melódiami, a Gärdefors hlavne dokázal, že je majstrom hudobnej gradácie.

 

Gaerea – Limbo

Season of Mist

Táto portugalská kapela bola pre mňa veľmi prekvapivým objavom, na ktorý som narazila viac menej náhodou, pri písaní rubriky Nuntii, dies Solis. No k vypočutiu ma však dohnal úplne prostý motív = vydavateľstvo Season of Mist a vydarený cover albumu. Už len pri pohľade na tento obal mi približne napadlo, akým smerom by sa pravdepodobne mohol uberať kontext hudby – beznádej, izolácia a osamelosť. Tento prvý dojem nakoniec nebol až ďaleko od pravdy a všetky silné emócie boli skvelo vystihnuté takmer až DSBM vokálmi, šialenou rytmikou a celkovým masívnym zvukom.

 

Uada – Djinn

Eisenwald

Podobne ako pri predošlom albume, aj v tomto prípade išlo donedávna o doposiaľ mnou neobjavenú kapelu. Či už v dobrom alebo zlom slova zmysle, kapela býva často prirovnávaná k Mgłe, no netvrdím, že by mi to vadilo práve pri tejto nahrávke. Každopádne si myslím, že to bola veľmi vydarená novinka, vydaná cez známy nemecký label Eisenwald.

 

---

NKH

Minulý rok vyšlo podľa mňa pár naozaj dobrých nahrávok. Keďže viaceré ešte nemám dobre napočúvané, tak aspoň telegraficky predstavím svoj výber s rizikom, že zas zabudnem niečo z toho, čo ma oslovilo (ako sa mi minulý rok podarilo s výborným albumom Algleymi od kapely Misþyrming). Nahrávky uvádzam podľa štýlu a nie poradia:

 

Hate Forest – Hour of the Centaur

Osmose Productions

Ukrajinci Hate Forest vydali svoj posledný album Sorrow v roku 2005, preto bol ich návrat koncom decembra vyslovenou bombou. O to viac, že hudobne neustúpili ani centimeter od svojho charakteristického agresívneho prejavu. Našľapaný Blizzard Beasts v ukrajinskom šate s trochu vylepšenou produkciou by mohol byť asi tým najlepším, čo minulý rok v black metale priniesol. CD vydanie je už na ceste ku mne, tak si ho plánujem čoskoro užiť aj po vizuálnej stránke, keďže skýtske umenie mi je blízke.

 

Stormkeep – Galdrum

Ván Records

Pre mňa je až neuveriteľné, že táto kapela je z USA. Veľmi dobrý pokračovateľ v štýle melodického klávesového blacku, aký bol v Nórsku móde v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Kapely ako Covenant a Troll našli ozaj dôstojného pokračovateľa. Je to monumentálne a pompézne, ako sa patrí, ale Galdrum neupadá do verklíkového gýča. Asi aj preto, že to nie je o klávesovom dyme, ale o dobre postavených skladbách s nápaditými gitarovými riffmi, kompetentným bubeníkom a občasne využitými čistými vokálmi. Ako ochutnávku odporúčam pieseň Glass Caverns of Dragon Kings.

 

Mörk Gryning – Hinsides vrede

Season of Mist

Švédskych Mörk Gryning som dlhé roky poznal vďaka debutovému albumu Tusen år har gått, ktoré hralo kedysi dávnejšie zo skopírovanej kazety na intrákovej izby a geniálne dementnému videu s vodkou a citrónom a soľou nazvanému Vodka pain. Bral som ich ako takú druhú ligu švédskeho blacku, ktorá neurazila, ale vlastne ani nezrazila do kolien. Podobne ako Hate Forest si páni dali od roku 2005 pauzu a osobne si myslím, že novým materiálom prekonali samých seba. Je to melodické, rýchle, agresívne, veľmi profesionálne, ale zároveň nie profesorské. Možno to nezmení vaše životy, ale ak máte radi black metal švédskeho štýlu, tak vypočutie Hinsides vrede určite neuškodí.

 

Eternal Champion – Ravening Iron

No Remorse Records

Človek by si povedal, že klasický heavy metal už nemá čo ponúknuť a roky žije len s dožívajúcimi legendami sporiacimi sa na pokojný dôchodok a ich nehanebnými kopírkami. S kapelami ako Summerlands, Magic Circle a predovšetkým Eternal Champion by to nemusel byť pravda. Poslední menovaní ma oslovili už svojim prvým albumom The Armor of Ire. Epický heavy metal, pri ktorom máte chuť natiahnuť si kožené trencle, dať si konskú dávku pašovaného testosterónu, zobrať do ruky trojmetrový meč a ísť hľadať najbližšie draky. V tomto štýle to bude vždy balancovanie na hrane gýča, ale ECH to poňali z tej nedebilnej strany a znova servírujú veľmi kvalitný heavík. Celkom možné, že z nových nahrávok je to tá, ktorú som počúval najviac.

 

Malokarpatan – Krupinské ohne

Invictus Productions

Tretiemu albumu od Malokarpatanu som sa už venoval v samotnej recenzii. A keďže ma nahrávka bavila, nie je divu, že ju vyzdvihnem ešte jeden krát. Pre mňa osobne asi to najlepšie, čo zoskupenie prinieslo a nie je divu, že po svete sa Krupinské ohne vyskytujú vo všetkých možných rebríčkoch. Náročná slovenská hudobná kritika však sleduje ako vždy iné trendy, a tak ich spomeniem aspoň ja. Veľmi dobrý mix prvej vlny black metalu skrížené s epickým heavy metalom. Vzhľadom na to, že som vyššie ocenil Eternal Champion, tak sa mojej voľbe nemožno čudovať.

 

Rome – The Lone Furrow

TRISOL

Osobne som roky veľkým a takmer nekritickým fanúšikom tohto neofolkového projektu z Luxemburgu. Jerome to seká jedno za druhým a možno by bolo lepšie, keby si dal po výbornom albume Le Ceneri di Heliodoro z roku 2019 menšiu pauzu. Chalan si však ide svoje a jeho produktivitu by mu mohli závidieť aj niektoré bedroom black metaly. Z nahráviek, čo vyšli medzi spomínaným a najnovším albumom, som mal zmiešané pocity, ale aj z toho sa dalo vybrať aspoň pár dobrých piesní. Podobne je to aj pri novom materiáli, kde s potešením znova konštatujem stúpajúci trend. Na  The Lone Furrow sa objavilo niekoľko hostí známych z metalovej scéne. Popri Nemtheangovi z Primordial to bol aj Nergal, ktorý mi už posledne liezol aj z pracieho prášku. Asi to nie je najlepší materiál od Rome, ale stále je na albume veľa dobrých piesní a kapela potvrdzuje svoju povesť dlhodobej kvality a toho najlepšieho, čo neofolk v súčasnosti ponúka.

O možnostiach koncertného vyžitia v minulom roku radšej taktne pomlčím. Vyzerá, že to takto ešte nejaký čas potiahneme, a tak radšej miesto toho rovno preskočím na slovenskú scénu. Popri Malokarpatane vydal najlepšiu nahrávku minulý rok samozrejme Ra… Nie, robím si srandu. Na otváranie a hladenie čakier a vašich (d)uší rozhodne odporúčam ešte debutové EP od Solipsism a nový materiál od Porenuta.

 

---

B.

Reči o tom, aký bol rok 2020 hrozný a že predsa z neho niečo dobré vzišlo si nechám pre seba a poviem len toľko, že som počúval veľmi veľa hudby, veľmi veľa som toho za tento rok objavil a opäť som si čiastočne vyvinul svoj hudobný vkus. Vyšlo množstvo dobrých nahrávok a mnohé z nich som už pravdepodobne aj spomínal, či už v recenzii alebo v Mímiho studniach, takže sa niekde zrejme budem opakovať, ale tak je to len logické. Každopádne, ako aj minulý rok, ani teraz tie nahrávky nie sú zoradené podľa toho ako veľmi sa mi páčili, berme to ako jednu skupinu tých (v mojich očiach) najlepších vecí, čo vyšli v roku 2020.

 

Déluge – Ægo Templo

Metal Blade Records

No dobre, toto bude výnimka. Druhý album od post-black/post-hardcorových Déluge naozaj dokážem označiť za najlepší album roka 2020. Zároveň to bol pre mňa aj najočakávanejší album roka a o to prekvapivejšie je, že skutočne očakávania aj naplnil. Popravde, k očakávaným albumom som si už vypestoval akýsi nadhľad, lebo len zriedkakedy ma potešia a väčšinou si poviem, že predchodca bol citeľne lepší. Debut Ӕther (recenzia tu) sa porovnáva s Ӕgo Templo pomerne ťažko, pretože debut bol charakteristický svojou náramnou tvrdosťou a nezvyčajne rýchlymi tempami, čo v kombinácii s jeho emocionálnou hĺbkou vytváralo nahrávku, ktorá zásadne vybočuje z radu, kdežto tohoročný album z tohto tempa a tvrdosti citeľne ubral. Podstatne však rozšíril harmonickú stránku albumu, posunul sa bližšie k post-blacku, až blackgazeu, do každej piesne vsunuli čisté vokály… Nedokážem povedať, ktorý z tých dvoch albumov je lepší, každopádne keďže bol Ӕgo Templo pre mňa najočakávanejší album roka, mal som strach, že to bude ďalší z radov zatienených svojimi predchodcami. Opak bol pravdou.

 

Odraza – Rzeczom

Godz ov War Productions

Tento album sa zjavil absolútne z ničoho nič. S debutom Esperalem tkane boli pre mňa Odraza taký poľský Shining a jeho nasledovníka som od 2014 vyzeral každý rok, no vzhľadom k obskúrnej podstate tejto kapely dlho nebolo o ničom ani chýru ani slychu. Dali si síce na čas, ale výsledok rozhodne stojí za to, Rzeczom je tak nápaditý moderný black metal akému snáď ani neviem nájsť prirovnanie. Ortodoxný vo svojej neortodoxnosti, Rzeczom nie je typ albumu, ktorý rozdeľuje fanúšikov na novú a starú školu, pretože pre obe niečo ponúka. Od bezchybného zvuku, cez hudobné nápady, až po šikovné hranie sa s textom a perfektné vokály tejto nahrávke skutočne nie je čo vytknúť a podľa mňa ide o vlajkovú loď poľského dekadentného blacku (a že sa toho posledne urodilo).

 

Mora Prokaza – By Chance

Season of Mist Underground Activists

Ako som už spomínal aj v Mímiho studni, do ktorej som tento album zaradil – je to nahrávka, ktorú buď milujete alebo nenávidíte. Bieloruský rap s trapovými rytmami skombinovaný s black metalom. Je zaujímavé, že na predchádzajúcich dvoch albumoch šlo o rýdzy black vychádzajúci zo severských postupov, na ktorý by ste nikdy nepovedali, že sa môže takto otočiť o 180 stupňov. Skutočne je toto viac rap ako black metal a je až prekvapujúce ako to dokázali chlapi prepojiť takto kvalitne. Môžem to počúvať dookola a neprestáva to baviť, veľmi podarená vec a privítal by som, keby Mora Prokaza týmto smerom aj pokračovali. Ich predchádzajúce albumy boli fajn, ale takých blackov je všade habadej. Toto je veľmi svieži prístup k žánru a ja to veľmi oceňujem.

 

Karg – Traktat

AOP Records

Bočný sólový projekt speváka z Harakiri for the Sky. Teda… ťažko povedať, či ide o bočný projekt, nakoľko Karg existuje dlhšie. Ešte počas obdobia, kedy Karg koncertovali, tak na live-kách hosťoval aj Mathias Sollak, s ktorým neskôr založili Harakiri, ktorý zakrátko získal väčšiu popularitu a Karg prestal koncertovať. Každopádne, je to jeho sólovka a je to počuť. Traktat je post-black vyslovene s tým charakteristickým HFTS podpisom, veľmi melodické, melancholické, akurát je to ešte depresívnejšie a bezútešnejšie. Určite všetkým fanúšikom HFTS to odporúčam, pretože hoci sa to veľmi ponáša, tak to nie je kopírka. Veľmi kvalitná produkcia, neotrepané nápady a aj napriek tomu, ako často vydáva chlap albumy s HTFS aj s Kargom, tak vyzerá, že jeho studňa inšpirácie nevysychá. Kto má už obohraté albumy HFTS a chce niečo také… sem.

 

Lebenssucht – -273​,​15°C

Thanatoskult

Je celkom ťažké vypichnúť, čím si ma tento album získal tak, aby sa dostal do Best of 2020, aj keď jeho kvalita sa nedá uprieť. Je to taký depresívne podávaný black metal bez toho, aby sa dal vyslovene označiť za DSBM. Má riadne zúfalú atmosféru, nechuť k životu z neho priam srší a čo je asi taký najzaujímavejší prvok je to, že vokálmi prispievajú až štyria členovia. Hlavná speváčka má pochopiteľne najviac priestoru a potom taktiež dosť často Belgičan Déhá, ktorého môžeme poznať z množstva iných projektov a kapiel, no kde-tu zvreštia aj ostatní a to striedanie rôznych vysokých škrekov, depresívnych stonov a plačov z toho vytvára jeden frenetický chorál. Je len škoda, že Déhá z nejakého dôvodu Lebenssucht opustil, lebo má skvelé vokály a boli tu dosť podstatné, takže som zvedavý, či aj ďalší materiál ma bude baviť.

 

A Light In The Dark – Insomnia

Flowing Downward

No a ešte mi nedá nespomenúť tento ruský post-black/shoegaze projekt, ktorý som tiež recenzoval tu. Hlavu za týmto projektom môžeme poznať z viacerých ďalších, z ktorých však najznámejší bude pravdepodobne Skyforest. V porovnaní s predchádzajúcimi nahrávkami sa tu dosť experimentuje s elektronikou, trapom, rôznymi beatmi (nie však až v takej miere ako v Mora Prokaza) a miestami mi to veľmi pripomenulo Violet Cold a najmä jeho album tiež z roku 2020, ktorý v rámci svojho post-blacku takisto disponoval veľkou mierou elektroniky. Čo viac dodať, k A Light In The Dark mám špecifický vzťah, aj keď to nie je nijak enormne originálne a jeden by povedal, že všetky jeho piesne sú na jedno kopyto. Hudba na prechádzky nočným mestom.