Nadišiel čas, aby sme sa naposledy vrátili k domácemu undergroundu v záverečnej časti série našich článkov. Počas minulého roku sme si postupne prešli začiatky slovenského black metalu v 90. rokoch až po jeho jednotlivé vlny. Súčasný stav domácej scény sme na našich stránkach ešte nerozoberali. Dotkli sme sa síce starších skupín, ktoré majú presah aj do súčasnosti, nové mená slovenského undergroundu sme však nespomínali. Bolo by naivné si myslieť, že skupiny ktoré sme doteraz rozoberali sú čisto historickou záležitosťou. Veľa z nich dodnes aktívne funguje a nasleduje smery black metalu, z ktorých svojho času vzišli. Dobrým príkladom sú napr. Krajiny Hmly. Ďalší zanikli alebo sa posunuli iným smerom ako Algor či Cult of Fire. Niektorí sa nostalgicky vracajú do minulosti a inovujú staré osvedčené postupy. V prípadne prvej vlny sú to napr. Malokarpatan či Demolizer, v rámci symfonického black metalu Aeon Winds, v black/death metale Goatcraft či Infer. Dnes však bude reč o tých „najmladších“ interpretoch. Tí, ktorí nenasledujú ani jednu z minulých vĺn undergroundu. Dnes bude reč o post-black metale. Pre niekoho slepá vetva košatého stromu, ktorá kazí „pravú“ podstatu žánru, pre iných nevyhnutná evolúcia. O post-black metale a jeho predstaviteľoch, či budúcnosti domácej scény, bude táto posledná kapitola. Ak vás bližšie zaujíma táto téma odporúčame tiež starší článok z našej redakcie Máme tu tretiu vlnu black metalu? ktorá sa bližšie venuje postmoderne v black metale.
Post-black metal
Na úvod dám bez zbytočných definícií priestor tým najpovolanejším Solipsism, Besna a Autumn Nostalgie. Ako chápu sami umelci tento subžáner?
Diavliv (Solipsism): „Hm, a čo je podstata žánru? Ja si myslím, že black metal bol vždy hudba o atmosfére a emóciách, nech aj v minulosti tá atmosféra bola temná, či zlovestná a emócie výhradne hnev, či nenávisť. Každá vlna mala nejaké špecifiká a každá nasledujúca v niečom posúvala žáner ďalej. Post-black metal pre mňa predstavuje etapu, kedy sa umelci presunuli viac do osobnejších, „skutočných“ sfér. Bude to asi nepopulárny názor, ale zrejme je väčšine jasné, že drvivá väčšina satanistických blackmetalových kapiel sa neskladala a ani dnes neskladá zo skutočných satanistov, ktorí sa doma oblievajú krvou počas rituálov vzývajúcich Satana, ktorému obetúvajú kresťanov, ba ani takých, ktorí by vôbec niečo hlbšie o satanizme vedeli. A to samozrejme platí aj pre mnohé druhovlnové kapely, ktoré od týchto tém upustili, ale v post-blacku je to zrejme najciteľnejšie, že sa to posunulo do naozaj najosobnejších, „najskutočnejších“ rovín, kde sa už netreba hrať na to, čo nie si, lebo aj tak ti to väčšina nebude veriť. V podstate ako existuje postmoderna vo všetkých druhoch umenia, či je to výtvarné, alebo literárne umenie, tak aj post-black metal pre mňa vyjadruje akúsi únavu z tej obohratej estetiky. Z tej vzišla snaha doplniť kategóriu black metalu o nové postupy, ktorým nezáleží na ortodoxnosti, alebo čo sa smie a čo nesmie v žánri, aby sme zostali verní trve kvltu. A napokon, aj druhovlnový black metal bol výrazom odporu k zaužívaným konvenciám a dogme, tak nie sú naše sladké akustické pasáže a rockové rytmy ultimátnym rúhačstvom a herézou voči heretickosti?“
Naer (Solipsism): „Všetko čo vytvoríš, vieš zaradiť do nejakej množiny. Keď už je tam toho viac, môžeš vytvoriť podmnožiny a podmnožiny podmnožín, ktoré môžu mať prienik medzi sebou. Podľa mňa je to prirodzený vývoj, ktorý si žije vlastným životom a rozvíja sa úplne všade. Keby som bol odvážnejší, tak by som napísal, že je to ako entropia. Počet žánrov sa môže len zvyšovať a viac-žánrové kapely majú samozrejme vyššiu entropiu. Z toho mi vyplýva, že sa post-black bude ešte ďalej deliť a vzďaľovať od pôvodnej podstaty, nech už je akákoľvek. Pre mňa tento žáner opisuje osobnejší prístup, kde už nie je dominantná rebélia, odkaz alebo ideológia, ale človek balansujúci na lane bežného života a jeho vnímanie okolia.“
Samo (Besna): „My sme sa k tejto škatuľke dostali zrejme náhodou. Nikdy to nebol náš cieľ. Každý z nás počúval a vyrastal na rôznych subžánroch metalu, avšak asi nie vyslovene black metalu. Možno to z časti odpovedá aj na tvoju otázku, ale zároveň si nemyslím, že by sa to malo nutne vylučovať s akýmsi prirodzeným vývojom tohto žánru.“
A.G. (Autumn Nostalgie): „Ja osobne už nepočúvam post-black metal. Ak náhodou áno, nehľadám žiadne nové. Tento žáner už nabral iný smer. Pred trinástimi rokmi kedy na narodila Autumn Nostalgie som charakterizoval post-black metal ako zmes black metalu a neofolku. Žáner sa nakoniec nevyvíjal týmto smerom. Náš ďalší album je tiež ďaleko od tohto žánru. Už nevidím vzburu v post-black metale, čo je charakteristický pre klasický black metal.“
Besna – Zverstvá
Bratislavská metalová scéna tvorila vždy pevnú súčasť domáceho undergroundu. Za všetky skupiny môžeme spomenúť mená ako Malokarpatan, Krolok, Ethereal Pandemonium, Orkrist, Concubia Nocte, Goatcraft, Cresset a mnoho ďalších. Dlhoročný hudobný potenciál sa prejavil v roku 2017 v skupine mladých, neznámych hudobníkov formujúcich sa pod názvom Besna. Po vydaní troch úvodných materiálov, z čoho dva sú split albumy s nemeckou skupinou Abyss a jedno EP Besna (2018), sa skupina odhodlala k debutového albumu Zverstvá.
Nakoľko skupina nikdy nebola ortodoxne pripútaná k jednému žánru, možnosť hudobne experimentovať priniesla v roku 2022 zaslúžené ovocie v podobe vyššie spomínaného albumu. Ten vzbudil v domácom undergrounde pomerne „rozruch“. Z pozitívneho hľadiska to bola určite výhra za najlepší album roka 2023 v kategórii Hard & Heavy Radio_Heads Awards Rádia FM a pochvalné odozvy od kritikov. Rozporuplné názory však vyvolala u ortodoxnejšieho krídla domáceho undergroundu. Nakoľko sa Besna pomerne spoločensky a kultúrne angažovala a Zverstvá veľmi jasne prekročili hranice undergroundu či už hudobne, vizuálne alebo lyricky, dalo sa očakávať, že sa časom objaví aj kritika skupiny či tohto albumu. Nakoniec v black metale je to celkom bežná vec, na ktorú si treba zvyknúť. Besna však podobné veci nerieši, o čom svedčí ich aktuálna tvorba (singel Neha 2022), prípadne aktívna koncertná činnosť. Ako tento debutový album vznikal nám odpovie Samo.
„Nahrávali sme ho v bratislavskom štúdiu Pulp počas obdobia vyše troch mesiacov. Čistého času asi 30 nahrávacích dní. Bola to úplne iná skúsenosť s nahrávaním ako sme dovtedy zažili. Už pri samotnom nahrávaní v štúdiu sme kládli obrovský dôraz na to, ako to chce v konečnom dôsledku znieť. Nahrávali sme miestami po veľmi malých kúskoch a veľa editovali. Bolo to v celku náročné aj nákladné, ale nakoniec sme boli so zvukom výslednej nahrávky nadmieru spokojní. Myslím, že predčil akékoľvek naše očakávania. Skladby na album sme skladali postupne a najmä zhrávaním v skúšobni. Niektoré sme mali zložené aj niekoľko rokov pred nahrávaním ako napríklad Spev Drozda, ale naopak titulná skladba Zverstvá vznikla relatívne krátko pred nahrávaním. Nahrávali nás Jakub Hríbik, Jakub Spiszak a mixoval a mastroval Jakub Tirčo.“
Zverstvá ponúkajú šesť prepracovaných, zádumčivých skladieb vystavaných z melodických vyhrávok v stredných tempách. Na klepačky samozrejme treba zabudnúť, s čím však treba rátať je množstvo progresívnych postupov. Či už ide o gitarové vyhrávky, sóla, štýl spevu ktorý sa pohybuje niekde medzi black metalom a nemetalovými žánrami. Dobrým príkladom je skladba Revúca. Album však zájde aj do tvrdších polôh ako v skladbe Zverstvá. Kompozície nie sú monotónne, jednotvárne. Tvrdšie pasáže striedajú pomalšie, kde sa skupina vyhráva s akustickými, gitarovými vyhrávkami. Oceňujem prácu gitár a ich harmónie. Do toho plnohodnotná a dobre zahratá basa. Všetko krásne ladí, nadväzuje, bez absencie prázdnych, nudných miest. Ďalší element, ktorý možno vyzdvihnúť na tomto albume, či celkovo v tvorbe Besny sú zádumčivé atmosférické vyhrávky, ktoré nájdeme napr. v skladbe Fúga, Margita či Spev Drozda. Práve tu je to najsilnejšie miesto albumu Zverstvá. Nechať sa strhnúť a unášať atmosférou. Myšlienku, ktorá stojí za týmto albumom nám na záver opäť zhrnie Samo.
„Keďže skladby vznikali postupne, nebola na začiatku nejaká ucelená predstava albumu alebo jeho ústredná myšlienka. V princípe s názvom albumu prišiel náš grafický dizajnér Tomáš Paulen, ktorému sme dali nejaké prvé demá a texty vtedy ešte nie všetkých skladieb a mal pocit, že všetky z nich popisovali nejaké zverstvá. Texty na albume rozoberajú témy názorových konfliktov, zločinov minulých režimov na Slovensku, ľudských tragédií, klimatickú krízu a dystopický svet.“
Zverstvá reprezentujú konzistentnú nahrávku, ktorá sa od prvých tónov až po záver drží jasného hudobného konceptu a myšlienky. Ani jedna skladba nie je slabá, ani jedna nie je na albume zbytočná. Nemusia sa Vám páčiť texty, ktoré s black metalovou tematikou nemajú veľa spoločného. Nemusíte byť fanúšikom post-black metalu, tento album však určite stojí za vašu pozornosť.
Nad hranicou lesa prekliatej krajiny
ryk divej zveri, tlmené výkriky
Umĺknu zaraz, o nich sa nevraví
Veď v kraji z rozprávok nikdy niet nešťastných
Solipsism – Our Night Never Ends
Banskobystrická skupina Solipsism nepatrí medzi úplných nováčikov domácej scény a ich existencia sa datuje od roku 2018. Svojou častou koncertnou činnosťou patria medzi tie slovenské black metalové spolky, ktoré nemá domáci fanúšik problém vidieť naživo. K aktuálnemu roku 2024 majú na svojom konte jedno EP Trhliny v (ne)skutočnosti (2020) a debutový album Our Night Never Ends (2022).
Nasledujúca časť sa bude detailne venovať práve tomuto dielu. Upozornil by som ešte na obsiahli rozhovor so skupinou, ktorý sa podarilo pre Bes urobiť tesne pred vydaním debutového albumu Our Night Never Ends. Na úvod treba povedať, že Solipsism nepatria svojou tvorbou ku klasickým reprezentantom post-black metalovej vlny. Áno, na jednej strane sú v ich tvorbe tieto elementy pomerne časté, na druhej strane sa skupina stále pevne drží black metalových koreňov. Lavírujú teda niekde medzi klasickým poňatím žánru a osobitým prístupom, ktorý často prekračuje hranice black metalu. Predtým než rozoberieme Our Night Never Ends nechajme prehovoriť členov skupiny. Aké je pozadie albumu, ako sa tvoril a aké boli očakávanie členov nám odpovedia Diavliv a Naer.
Diavliv: „Nahrávali sme v štúdiu Nihil Centrum v obci Králiky, pri Banskej Bystrici. Je to nahrávacie štúdio nášho bývalého basáka – Porenuta z kapely Porenut, takže on tento album aj pochopiteľne nahrával a mixoval. Teda až na skladby V. a Mikymauz, pretože tie sme robili ako posledné a jemu sa už prestalo chcieť, tak začal svoje dni tráviť modovaním starej hry Duna a mix týchto skladieb odmietol robiť. Čiže ak znejú trochu inak ako zvyšok albumu, tak je to preto, že ich mix robil Krystian Lukaszewicz z Black Aura Audio, tak ako aj mastering celého albumu. Inak nahrávanie prebiehalo zrejme štandardne, ako ktorékoľvek iné. Najprv sa nahrali bicie, potom gitary a basa, spevy a na záver sa dodali aranžmány ako klávesy. Na tvorení sa podieľali všetci, vtedy sme boli štyria, gitary boli spravené gitaristom, basy basákom, bubny bubeníkom a texty spevákom. Sem-tam si nadhadzujeme nápady a všetko samozrejme konzultujeme a iným nápadom sa nebránime, ale keď niekto vyjde zo svojej „oblasti“ a začne sa snažiť skladať iný nástroj, tak to v našej skúsenosti nedopadlo najlepšie. Snažíme sa teda naše nápady popisovať skôr slovne ako prevziať plnú iniciatívu. Očakávania boli, že spravíme po všetkých ohľadoch lepší album, než bolo naše prvé EP. A to nebola až taká ťažká úloha, lebo hoci si za tou nahrávkou stojím (rovnako ako zrejme každý v kapele), tak mala nepochybne svoje silné nedostatky. No takisto sme sa chceli posunúť viac smerom k nášmu vlastnému štýlu a k blackmetalovej moderne, resp. post-moderne. Za seba môžem povedať, že moje očakávania ten album naplnil.“
Naer: „Nahrávanie debutového albumu prebiehalo v štýle „Prines nejaké jedlo a nahrávaj koľko chceš“. Na rozcvičku sa obehla chata či sa chytili aspoň nejaké myši do pasce, tá jedna smoliarka, ktorá si zvolila pomalú smrť a sadla na lep, sa dorazila sekerou. No a za ležérneho povzdychnutia „Idem sa vysrať a môžeme ísť na to“ sme sa pustili do práce. Očakávanie bolo zúročiť snahu, všetky nápady a posunúť sa vpred aj v rámci zvuku, čo sa podľa mňa určite podarilo. Myslím, že sme dosiahli taký stred, kde pre tradičných, konzervatívnych poslucháčov je táto nahrávka už neznesiteľne čistá a pre náročnejších ešte ani zďaleka čistá na to, aby sa dala počúvať (podľa reakcie okolia).“
Our Night Never Ends začína dynamicky s úvodnou skladbou Becoming the Void, v ktorej dominuje ukričaný vokál. Gitary sú melodické, bicie držia rýchle, agresívne tempo. Ako úvod albumu celkom zaujímavá myšlienka, ktorá sa však v ďalších skladbách rozvinie do úplne iných hudobných polôh. Nasledujúce skladby (V)Zostup tragédie, Solus Ipse, či Don’t Follow Me, I’m Lost sa prezentujú ako klasický black metal vyšperkovaný avantgardnými postupmi, prípadné zaujímavými klavírnymi vyhrávkami. Produkcia nie je zlá, má svoje chyby na debutový album je to však obstojné. Vokál podáva štandardný black metalový výkon (s občasným použitím deathového growlu) na aký sme v black metale zvyknutí s výnimkou úvodnej skladby a niekoľkých pasáží kedy dostane priestor práve vyššie spomínaný hysterický škrek. Možno by sa hodil skôr do DSBM žánru, jeho použitie však hodnotím pozitívne. Ozvláštňuje a oživuje atmosféru spomínaných skladieb. Oceňujem aj snahu o zrozumiteľnosť a frázovanie textov. Lyrickú stránku Our Night Never Ends zobral Diavliv pomerne zodpovedne. Vo svojich úvahách sa zamýšľa nad existenciou bytia, smerovania, života ale aj smrti blízkeho kamaráta ako v skladbe V.. Zo všetkých skladieb ide o najosobnejšiu vec. Jednotlivé texty evokujú poslucháčovi surrealistické obrazy, pripomínajú film Štefana Uhera a Dominika Tatarku Panna Zázračnica. Do toho blackmetalová hudba ako kulisa, ktorá dotvára postmoderné obrazy. Utrápené ľudské osudy, utrápené mesto, agónia nekončiacej noci. Ak by som si mal predstaviť adepta kto by vedel zhudobniť toto vrcholné dielo československého filmového surrealizmu boli by to práve Solipsism. Nechajme, ale prehovoriť samotných členov skupiny. Aká je teda myšlienka za Our Night Never Ends?
Diavliv: „O našich životoch, individuálnych existenciách, problémoch, zamysleniach sa a hľadaním niečoho hlbšieho, čo sa nám nedarí nachádzať. Chceli sme robiť autentickú hudbu a povedali sme si, že aby naša hudba naozaj autentickou bola, mala by reflektovať naše skutočné životy, nie nejakú pózu, ktorú sme si zvolili. A teraz slovo „póza“ nepoužívam v žiadnom prípade ako invektívum, plne rešpektujem, keď si nejaká kapela vyberie ako svoju platformu nejakú konkrétnu tému, na ktorú svoju tvorbu zameria ako napríklad vesmír, prvá/druhá svetová vojna, pandémia moru v 14. storočí… len v takom prípade mi tá hudba príde menej osobná a to sme my nechceli. Všetci žijeme v meste, v Banskej Bystrici, kde každý deň chodíme do práce a stojíme v zápchach cez deň a potulujeme sa uličkami popod pouličné lampy v noci, keď sa vraciame z barov. Čiže môžeme povedať, že náš debut je o kontemplovaní existenčných tém a je zasadený do prostredia, v ktorom ich kontemplujeme a žijeme – v meste.“
Druhá polovica skladieb drží nadstavené tempo albumu, miestami ešte pritvrdí ako v skladbe Svetlo (ne)existuje. Tá naozaj umne pospája black metalovú agresivitu s melodickými gitarovými a klávesovými vyhrávkami. Vokál sa presunie do deathových polôh, pritlačí na ušné bubienky spolu s bicími, ktoré bičujú rýchle tempo až do úplného záveru. Jedna z najsilnejších skladieb na albume, ktorá vyzdvihuje všetky prednosti tohto debutu. Agresivitu, melodiku, epickosť. Záver albumu patrí dvom pozoruhodným skladbám. Netradičnému coveru od Jaromíra Nohavicu Mikymauz, teda „nemysliteľné“ spojenie českého folku a black metalu a úplnú poslednú Thinking of Ending Things. Ak Asterion za bicími doteraz predvádzal nadpriemerný výkon v záverečnej skladbe posunul svoje rýchlostné limity o dve úrovne vyššie. Niektoré albumy končia v pokojných tónoch záverečného outra, Our Night Never Ends graduje až do úplného konca.
Keď zatvoríš viečka
uvidíš seba.
Si len vyhasnutá sviečka.
Aj so svetlom nového dňa
z teba bude
len čerň tvojej melanchólie
a purpur tvojej hrude.
Čo dodať na záver. Myslím, že členovia Solipsism zhrnuli podstatu svojej hudby sami bez ďalších filozofických či muzikologických analýz. Our Night Never Ends odhalil svoje silné stránky, tie slabšie súvisiace s produkciou snáď časom členovia eliminujú. Bez zbytočných okolkov poviem, že budúcnosť a potenciál tu je a záleží ako s ním Diavliv a spol naložia. Ak im bude osud priať tak možno tak dobre ako nasledujúca skupina Autumn Nostalgie.
Autumn Nostalgie – Esse Est Percipi
Ak by sme hľadali domácu skupinu, ktorá svojou tvorbou oslovila asi najväčší počet ľudí, Autumn Nostalgie budú na prvých priečkach. Do dnešného dňa presiahli na portáli YouTube svojim debutovým albumom cez 800 tisíc vypočutí, čo sa žiadnej slovenskej skupine z extrémneho žánru dodnes nepodarilo. A nie len slovenskej pravdepodobne ani maďarskej. Spomínam našich južných susedov práve kvôli tomu, že Autumn Nostalgie má k týmto hraniciam etnicky blízko. Nie len kvôli tomu, že sú z dostupných zdrojov z okolia Šamorína a Dunajskej Stredy ide v tomto prípade o slovensko-maďarskú skupinu, ktorá pozostáva oficiálne z dvoch členov.
Nejde samozrejme o štúdiový projekt takže v koncertnej zostave ich občasne uvidíte hrať aj vo štvorici. Na svojom konte majú zatiaľ dva albumy Esse Est Percipi (2020) a Ataraxia (2021) či nedávne split Awaking Mechanon (2023) s maďarskou skupinou Hænesy. Predmetom nášho záujmu bude práve debutový album Esse Est Percipi. Ešte predtým však prenechám slovo A.G. teda hlavnému mozgu Autumn Nostalgie.
„Na prvom albume s názvom Esse Est Percipi som pracoval sám. Robil som všetko sám – gitary, bicie aj master, len spevy boli nahrávané v štúdiu Gila v Galante. Gila, vlastník štúdia, pomáhal pri výslednom tvare zvuku. Nič som neočakával od albumu. Po dokončení albumu mi prebehlo hlavou, že to ani nezverejním. Nakoniec získal veľmi dobrý ohlas.“
Po úvodnej krátkej inštrumentálke Prologue, ktorá otvára album Esse Est Percipi prichádza titulná a svojim ústredným motívom najzaujímavejšia skladba Fallen Leaves. Je zvláštne, že to najlepšie na tomto albume sa paradoxne nachádza na jeho začiatku. Týmto samozrejme nejdem znevažovať ostatné skladby, každá prispieva na album svojím dielom. Fallen Leaves však charakterizuje túto nahrávku najlepšie. Pomalé, ťahavé melódie, dominantné tremolá, stredné tempá, akustické vyhrávky a melancholická, pochmúrna atmosféra. Do toho celkom jasný, typický black metalový vokál s maďarskými textami skrytými pod anglické názvy. Album tvorí svojou podstatou jeden hudobný celok rozdelený na sedem skladieb. Spomínané ingrediencie sa nachádzajú v každej z nich a vytvárajú akoby jeden dlhý jednoliaty celok. Okrem Fallen Leaves z albumu zaujmú aj Eternal Joy on the Mountain of Loneliness, atmosférický, inštrumentálny opus The Transcendence of the Past Centuries či Grey Horizons. Tým, že sa jednotlivé skladby vo veľkej miere podobajú, chýba albumu istá rôznorodosť, ktorá sa mohla prejaviť napr. použitím čistého vokálu. Prípadne sa mohol album miestami posunúť aj do tvrdších polôh.
Esse Est Percipi však reprezentuje post-black metalové vplyvy na domácej scéne najlepšie. Na jednej strane si stále drží istú black metalovú surovosť a schopnosť vytvoriť snovú, nostalgickú atmosféru na druhej strane sa už postupne vzďaľuje od základov black metalu. Ide to však prirodzene bez akýchkoľvek prešľapov. Ak sa teda chcete vybrať touto cestou aj vy Esse Est Percipi a Autumn Nostalgie je určite dobrá voľba. Na záver ešte pár myšlienok od A.G. o pozadí tohto albumu.
„Esse est percipi je základné tvrdenie Berkeleyho. Táto myšlienka je mi veľmi blízka. Na jednej strane je subjektívny idealizmus tragický a desivý, ale na druhej strane je veľmi pokojný a uspokojujúci. Až doteraz sa zaoberám s touto myšlienkou.“
Slovo na záver
Na záver mi nedá nespomenúť ešte pár mien z domáceho undergroundu. Ide o tých, ktorí sa takpovediac „nezmestili“ do našich kategórií a napriek tomu tvoria kvalitnú hudbu. Buď sa tematicky vymedzili mimo spomínaných tém, prípadne sme ich spomínali na našich stránkach v samostatných recenziách. Iní sa zas nedopracovali ešte k plnohodnotnému materiálu, ktorý by ich dostatočne „zviditeľnil“. Medzi takýchto predstaviteľov patrí menej známa skupina z Bytče Sorgoth. Začínala ako klasický old school black metal na svojom debutovom EP Impurity (2017), posledné roky sa skôr približuje k vyššie spomínanej post-black metalovej vlne. Zatiaľ má na svojom konte len niekoľko singlov. Na mieste je spomenúť aj bratislavskú skupinu Hyenism. V dvoch podrobných recenziách sme sa venovali ich úvodnému EP Wolfram III (2017) a debutovému albumu The Sewer (2020). Post-blackmetalové vplyvy môžeme nájsť aj v tejto tvorbe.
V záverečnej časti určite nemôže chýbať levická skupina Atanas. Pokiaľ by sme nespomínali debutový album Enitharmon (2019) v staršej recenzií na našich stránkach, určite by sa objavil v tejto časti samostatne. Zo všetkých post-black metalových albumov z domácej scény ide o jednu z najsilnejších nahrávok. Enitharmon snúbi atmosférický black metal s post-black metalovými prvkami tak precízne, že je na tomto albume len máločo vytknúť. Ťaživá a dusivá atmosféra tohto debutu dokonca zachádza miestami do DSBM žánru. Nakoniec jeden z bočným projektov gitaristu M. Et Cetera sme spomínali aj v našom predchádzajúcom článku, ktorý mapuje práve depressive tematiku v black metale. Ak ste ešte Atanas nepočuli, určite odporúčame.
Zvolenská skupina Nevaloth po debutovom albume La diabolica commedia (2010) vydala v roku 2013 nasledovníka Antagonist. Prepracovaný vizuál, kvalitnejšia produkcia a technickejšie riffy predurčili tento album dostať sa aj za hranice domácej scény. Skupina sa však po troch rokoch rozpadla a tak nám ostali ako spomienka aspoň tieto dva albumy. Niektorí členovia zostali hudobne aktívni dodnes v skupine Ceremony of Silence, ktorá sa však žánrovo ubrala mimo hranice black metalu. Spevák a klávesák Delgrast mal niekoľko rokov avangardný projekt Abbey Ov Thelema s ktorým vydal dva radové albumy A Fragment ov the Great Work (2011) a Liber DCLXVI (2013). Priniesol tak slovenskej scéne osobitý pohľad skrz filozofiu a mysticizmus, ktorý nadviazal na tradičné témy black metalu a rozvinul ich do vlastnej podoby. Nevaloth či Abbey Ov Thelema boli jedny z mála skupín domácej scény, ktoré sa rozhodli experimentovať v progresívne-avantgardných vodách.
Banskobystrický Porenut je naopak pomerne známy svojím nihilistickým poňatím žánru s veľkou dávkou sarkazmu a čierneho humoru. Ich rozhovory majú na scéne už „kultový“ status a sporadické súkromné koncerty v netradičných lokalitách vždy rozvíria konzervatívne hladiny domáceho undergroundu. Cover skladba Vyznanie od Mariky Gombitovej sa dostala aj na naše stránky v špeciálnom článku o slovenskej populárnej hudbe v black metale. Druhý album Postnihilera (2020) potvrdil silné kvality tohto zoskupenia, ktoré nielenže obohacuje scénu svojim svojským pohľadom na black metal, ale stojí produkčne za viacerými nahrávkami, ktoré vznikli v nahrávacom štúdiu Nihil Centrum. Minulý rok skupina vydala v poradí tretí album Mislives (2023) na ktorom prehrali staršie skladby z debutového albumu z roku 2013. Podobne ako Porenut, kežmarská skupina Zhor chápe black metal podobným nihilistickým spôsobom. Debutové demo Zrod (2016) prekvapilo svojou energiou a údernosťou. Skupina má zatiaľ na konte okrem dema jediný debut ZZZ (2019).
Fúzia black metalu s inými žánrami nie je nič nové a vo všetkých častiach sme ju okrajovo spomínali. Tú najaktuálnejšiu zastupujú skupiny z východného Slovenska, konkrétne z Košíc. Punkovú drzosť, jednoduchosť a živelnosť v spojitosti s undergroundovým poňatím black metalu pospájali košický Otras. Po priamočiarom UG materiáli Demo (2021) zaujali domácu scénu svojim aktuálnym debutovým albumom Čas karhať (2024). Koncertne ich zastihnete na menších žánrovo pozliepaných akciách, ktoré spájajú celú undergroundovú scénu naprieč metalom až po punk. Žeby návrat do 80., 90. rokov? K Otrasu sa viažu aj bočné projekty speváka Serusa Bätlick či Mrschynaa prípadne prepojenie cez bubeníka Scrobisa na opäť východoslovenskú skupinu Teufelsmauer. Debutový album Our War Is Forever sme rozoberali v trojrecenzií noviniek z roku 2023. Serus je aktívny aj čo sa týka grafiky. Jeho plagáty zdobia posledné roky väčšinu akcií v domácom undergrounde.
Z našej strany bolo povedané nateraz všetko. Cieľom týchto článkov nebolo zaznamenať každé meno, každý album či demo tejto scény, ale vybrať tie najzaujímavejšie a najkvalitnejšie skupiny, ktoré by reprezentatívne predstavili jednotlivé vlny black metalu, ktoré sa prehnali Slovenskom. Pod každým dielom preto nájdete rozhovory, ktoré dopĺňajú tieto faktografické články o osobné pohľady hudobníkov ich spomienky a zážitky. Bez nich by nebola táto skladačka kompletná. Bez nich by čierny plameň slovenského black metalu dávno vyhasol. Na záver by som ešte rád poďakoval všetkým skupinám za ochotu poskytnúť pre účely týchto článkov rozhovory. Taktiež jednotlivcom ako Nocturnal a Zed za preklady do angličtiny, Stanovi za ochotu pri príprave fotiek a chalanom z redakcie za pomoc. Toto bol slovenský black metal a jeho príbeh od roku 1990 do roku 2024.
***
Napísal: Blutkrieg
Súvisiace články:
Rozhovor so Solipsism
História slovenského black metalu
Začiatky slovenského black metalu
Pagan Black Metal na Slovensku časť I. – V znamení hromu
Pagan Black Metal na Slovensku časť II. – V znamení slnka
Pagan Black Metal na Slovensku časť III. – Oheň ešte tlie
Pagan Black Metal in Slovakia
DSBM na Slovensku
Korene zla v slovenskom undergrounde
